Kto si dá tú námahu, aby prikázanie precítil. Ak sa pozriete na deti, na dospelých, ako ľahkovážne zvyknú zaobchádzať s prikázaniami svojho Boha, tak každého vážne zmýšľajúceho človeka by sa mohla, musela zmocniť hrôza.
Prikázania sa v škole učia a povrchne sa o nich pohovorí. Človek je rád, keď do seba pojal znenie textu a vie o ňom podať aké-také vysvetlenie, pokiaľ mu hrozí nebezpečenstvo, že by sa ho na to mohli pýtať. Keď potom vyjde zo školy a vstúpi do praktického života, zabudne sa čoskoro aj na znenie textu, a tým aj na zmysel. To je najlepší dôkaz toho, že ho v skutočnosti vôbec nezaujímalo, čo jeho Pán a Boh od neho vyžaduje.
Ale on tým ani nič nevyžaduje, ale s láskou dáva všetkým ľuďom to, čo naliehavo potrebujú! Zo Svetla bolo pozorované, ako veľmi ľudia zblúdili. Tak im Boh ako vychovávateľ spoľahlivo ukázal cestu, ktorá ich dovedie k večnému bytiu vo svetlej ríši ducha, teda k ich šťastiu, zatiaľ čo jej nesledovanie musí viesť k nešťastiu a skaze ľudí!
Práve preto vlastne nie je správne, ak sa hovorí o prikázaniach. Sú to skôr veľmi dobre mienené rady, ukázanie pravej cesty hmotnosťou, spoznanie ktorej bolo želaním samotných ľudských duchov.
Ale ani táto pekná myšlienka nemá na človeka žiaden účinok. Príliš sa doslova zavŕtal do svojich vlastných myšlienkových pochodov a nechce nič viac vidieť alebo počuť okrem toho, čo si sám vybudoval v podobe názorov, ktoré mu umožnili pozliepať jeho malé pozemské vedomosti.
Necíti, ako ho hmotnosť unáša ďalej, stále ďalej až po hranicu, kde bude pred ním naposledy stáť buď-alebo, ako to rozhodnutie, ktoré ostane určujúce pre celé jeho bytie, po ktorom bude musieť ísť až na koniec svojej takto zvolenej cesty bez toho, aby sa mohol ešte raz vrátiť späť, aj keď napokon dospeje k poznaniu. Potom už bude príliš neskoro a prispeje to len k tomu, že sa zvýšia jeho muky.
Aby tu človek dostal pomoc a napriek zblúdeniu mohol ešte v pravý čas dospieť k poznaniu, dal Boh ľuďom tretie prikázanie, radu, aby svätili deň sviatočný!
Plnením tohto prikázania by sa v každom človeku bola v priebehu doby už postupne zrodila túžba ísť za Svetlom a spolu s túžbou by sa napokon bola ukázala aj cesta, ktorá by ho bola vyniesla nahor k splneniu jeho želaní, ktoré neustálym zmocnievaním hutnejú do modlitby. Potom by dnes človek vyzeral ináč! Preduchovnený, zrelý pre tú ríšu, ktorá teraz musí prísť.
Vy teda počúvajte a konajte tak, aby vám plnenie prikázaní pripravilo cestu.
Deň sviatočný máš svätiť! Ty! Slová vyjadrujú celkom zreteľne, že ty máš dať posvätenie dňu sviatočnému, musíš ho pre seba urobiť posvätným!
Sviatočný deň je sviatočná chvíľa, teda keď odpočívaš po práci, ktorú Ti ukladá tvoja púť po zemi. Sviatočnej chvíli, dňu odpočinku však nedávaš posvätenie, ak chceš pritom pestovať len svoje telo. Ani vtedy nie, keď hľadáš rozptýlenie pri hre, pijatike alebo tanci.
Sviatočná chvíľa Ťa má priviesť k tomu, aby si sa v pokoji zastavil vo svojom myslení a cítení, prehliadol svoj doterajší pozemský život, predovšetkým však vždy uplynulé pracovné dni posledného týždňa a vyvodil z toho užitočné uplatnenie pre svoju budúcnosť. Šesť dní možno vždy prehliadnuť, čo trvá dlhšie, ľahko sa zabúda.
Dočkáš sa toho, že sa tvoje cítenie pomaly začne vznášať vyššie a ty sa staneš hľadajúcim Pravdu. Až keď sa staneš skutočným hľadajúcim, bude ti ukázaná i cesta. A tak ako tu na zemi putuješ novou, pre teba doposiaľ neznámou cestou len opatrne, skúmavo, tak by si aj na nových duchovných cestách, ktoré sa ti otvoria, mal starostlivo klásť krok za krokom, aby si si vždy udržal pevnú pôdu pod nohami. Skákať nesmieš, pretože potom je nebezpečenstvo pádu väčšie.
Takýmto zmýšľaním a cítením vo sviatočnej chvíli tvojho pozemského bytia nikdy nič nestratíš, ale len získaš.Chodením do kostola nikto nesvätí sviatočnú chvíľu, ak potom súčasne nechce v čase odpočinku porozmýšľať o tom, čo tam počul, aby to správne do seba pojal a tým žil. Kňaz ti tvoj deň nemôže posvätiť, ak to nespravíš ty sám od seba. Zváž vždy znovu, či vlastný zmysel slova Božieho je vždy v úplnom súlade s tvojím konaním. Takýmto spôsobom potom posvätíš sviatočný deň, lebo získal pokojným zastavením sa ten obsah, pre účel ktorého bol ustanovený.
Každý sviatočný deň sa tak stane míľnikom na tvojej ceste a prepožičia dňom tvojej hrubohmotnej činnosti spätne aj tú hodnotu, ktorú by na dozretie tvojej duše mali mať. Neboli potom prežité zbytočne a ty sa neustále dostávaš vpred.
Svätiť neznamená premárniť. Ak toto premeškáš, premeškáš svoj čas, ktorý Ti bol poskytnutý na dozrievanie, a po obrate svetov, ktorý vás teraz pomaly svojimi lúčmi obopína, je daná už len krátka doba na dohonenie zameškaného, za predpokladu, že vynaložíte pritom celú svoju silu, ktorá vám ostala.
Sväťte preto deň sviatočný! Či je to vo vašom dome alebo ešte lepšie v prírode, ktorá vám napomôže k tomu, aby ste sa stali v zmýšľaní i cítení bdelými! Splňte tým prikázanie Pána. Je to vo váš prospech!