Všetko vo stvorení je pohyb. Tento pohyb, vyvolaný celkom zákonite tlakom Svetla, vytvára teplo a dáva v ňom vznikať formám. Bez Svetla by nebolo ani pohybu. Preto si človek môže tiež predstaviť, že pohyb v blízkosti Svetla musí byť ešte rýchlejší, silnejší ako vo väčšej vzdialenosti od neho.
Vzďaľovaním od Svetla, stáva sa aj pohyb skutočne stále pomalším a lenivejším a môže viesť časom až k ustrnutiu všetkých foriem, ktoré sa vytvorili už predtým, keď bol pohyb živší.
Pod výrazom Svetlo sa nerozumie v tomto prípade svetlo nejakého súhvezdia, ale Prasvetlo, ktoré je samotný Život, teda Boh!
Na doplnenie obrazu o dianí vo stvorení, daného v hrubých rysoch, chcem dnes zamerať pozornosť na Zem, ktorá krúži v oveľa väčšej vzdialenosti od Prasvetla, ako tomu bolo pred mnohými miliónmi rokov. Zem bola vydávaná čoraz viac napospas tiaži temna prostredníctvom ľudí, ktorí sa vzdialili od Boha v smiešnej namyslenosti tým, že príliš jednostranne pestovali rozum, ktorý je a vždy zostane obrátený len nadol k hrubej hmotnosti, lebo na to bol daný, ale za predpokladu, že bude môcť neskalene prijímať všetky žiarenia a dojmy zhora, zo svetlých
výšin.
Prednému mozgu pripadá všetka práca rozumu, smerujúca k vonkajšej činnosti v najhrubšej hmotnosti, teda v hmote, naproti tomu zadný mozog je určený na prijímanie a odovzdávanie na ďalšie spracovanie dojmov zhora, ktoré sú ľahšie, svetlejšie ako hrubá hmotnosť.
Táto harmonická spolupráca oboch mozgov, daná na prospech ľudstva, bola jednostranným zameraním sa človeka na pozemskú, teda hrubohmotnú činnosť porušená a časom celkom podviazaná, doslova priškrtená, keďže predný mozog príliš aktívnym zamestnaním sa musel časom neúmerne vyvinúť v porovnaní so zanedbávaným zadným mozgom, ktorý stále viac slabol a stával sa neschopným prijímania. Tak v priebehu tisícročí vzniklo pri hrubohmotnom rozmnožovaní ľudí dedičné zlo. Deti si už pri svojom narodení prinášali v pomere k zadnému mozgu omnoho lepšie vyvinutý predný mozog, a tak vzniklo i nebezpečenstvo prebudenia dedičného hriechu, ktorý spočíva v tom, že myslenie, ovplyvnené už dopredu veľkosťou predného mozgu, musí byť zamerané len na pozemské, teda odvrátené od Boha.
To všetko ľahko pochopí každý vážne zmýšľajúci človek. Okrem toho som to vysvetlil v mojom Posolstve dopodrobna z mnohých strán.
Všetko zlo na zemi vzniklo tým, že človek následkom svojho duchovného pôvodu mal možnosť vykonávať svojím chcením nátlak na všetko, čo sa nachádza na zemi, zatiaľ čo práve týmto duchovným pôvodom mohol a mal všetko povznášať nahor. Veď to bola a je jeho skutočná úloha v pozdejšom stvorení, kde prirodzene všetko duchovné vedie. Môže viesť nahor, čo by bolo prirodzené, ale práve tak aj nadol, ak sa duchovné chcenie prevažne usiluje len o pozemské veci, tak ako je to u pozemských ľudí.
V mojom Posolstve som priniesol vedenie o stvorení spolu s vysvetlením všetkých samočinne pôsobiacich zákonov vo stvorení, ktoré možno nazvať aj zákonmi prírodnými. V tomto vedení ukazuje sa bez medzier celé tkanie vo stvorení a umožňuje jasne poznávať všetky deje. Tak rozvíja v nedotknuteľnej dôslednosti účel ľudského života, tiež jeho otázku odkiaľ a kam, takže dáva odpoveď na každú otázku, ak človek vážne hľadá.
Pri tomto sa musia zastaviť aj tí najzlomyseľnejší protivníci, pretože ich prefíkanosti už nestačia na to, aby mohli rušivo vniknúť do tohto dokonale povedaného celku a aby tak ľuďom vzali i túto pomoc. – –
Povedal som, že pohyb vo stvorení musí byť tým pomalší, čím sa niečo nachádza vo väčšej vzdialenosti od Prasvetla, východiska tlaku, ktorý vo svojom dôsledku prináša pohyb.
Tak je to dnes so zemou. Vinou pozemských ľudí sa neustále vzďaľovalo jej krúženie, pohyby sa tým stali pomalšie, čoraz lenivejšie a mnohé sa tým nachádza skoro v stave začínajúcej strnulosti.
Strnulosť má tiež veľmi veľa stupňov; na počiatku ju ani nemožno ľahko poznať. I v ďalšom jej priebehu zostáva rozpoznanie nemožné, iba že by jasný lúč podnietil dôkladnejšie pozorovanie.
Je to ťažké už preto, že
všetko, čo žije v okruhu neustále sa spomaľujúcich pohybov, súčasne je vťahované do pribúdajúceho zhustenia, ktoré vedie k strnulosti. Pritom však nie je to len telo človeka, ale všetko, teda aj jeho myslenie. Ide to až do tých najmenších maličkostí. Nepozorovateľne sa tiež menia a posúvajú aj všetky pojmy a dokonca i tie, ktoré sa vzťahujú na zmysel reči.
Človek to nemôže pozorovať u svojho blížneho, pretože sám je vtiahnutý do rovnakých lenivých záchvevov, pokiaľ sa sám nevynasnaží s najsilnejším chcením a húževnatosťou prebojovať duchovne nahor, bližšie k Svetlu, čím by sa postupne i jeho duch stával pohyblivejším, a tým ľahším, jasnejším, čo by ovplyvnilo aj pozemské poznávanie.
Ale potom preľaknutý s hrozným zdesením uvidí, alebo prinajmenšom vycíti, ako ďaleko na tejto zemi už dospeli k strnulosti pokriveniny všetkých pojmov. Chýba rozsiahly nadhľad na to podstatné, keďže všetko je vtesnané do úzkych neprehľadných hraníc, ktorými už nemožno preniknúť a časom musia zadusiť všetko, čo zvierajú.
Už často som poukazoval na pokrivené pojmy. Tieto sa však teraz na svojej ceste nadol dostávajú pomaly do strnulosti, neustále sa vzďaľujúc od Svetla.
Nie je nutné uvádzať jednotlivé príklady. Na také vysvetlenia by sa vôbec nedbalo, alebo by sa označili ako obťažné slovičkárenie, pretože ľudia sú príliš strnulí, alebo leniví na to, aby chceli o tom dôkladne premýšľať.
Hovoril som už tiež dostatočne o moci slova, o tajomstve, že dokonca ľudské slovo môže v okruhu zeme pôsobiť na činnosť stvorenia dočasne tvorivo alebo rozkladne. Pretože znením, tónom a zaradením slova sa uvádzajú do pohybu sily vo stvorení, ktoré nepôsobia podľa úmyslu rečníka, ale podľa zmyslu slova, v jeho význame.
Význam však bol kedysi daný silami, ktoré slovo uvádzajú do pohybu a ktoré sú tým presne naladené na správny význam alebo obrátene, ale nie na chcenie hovoriaceho. Zmysel a slovo vznikli z pohybu príslušných síl, a preto sú neoddeliteľne jedno!
Myslenie človeka pohýna zase iné prúdy síl, ktoré zodpovedajú zmyslu myslenia. Človek by sa preto mal namáhať vyberať správne slová na vyjadrenie svojho myslenia, a tým správnejšie a jasnejšie vyciťovať.
Dajme tomu, že sa človeka spýtajú na niečo, o čom počul, alebo čiastočne aj mohol vidieť. Po opýtaní by bez všetkého tvrdil, že on to vie!
Podľa mienky mnohých povrchných ľudí bola by táto odpoveď správna, a predsa podľa Pravdy je nesprávna a hodna zavrhnutia. Vedieť, to predsa znamená môcť podať presné vysvetlenie od začiatku až do konca o každej podrobnosti, bez medzier a z vlastného prežitia. Len potom môže človek povedať, že to vie.
Veľká zodpovednosť spočíva vo výraze, a s tým spojenom pojme vedieť!
Raz som už poukázal na veľký rozdiel medzi vedením a naučeným. Učenosť ešte ani zďaleka nie je skutočné vedenie, ktoré môže byť len čisto osobné, zatiaľ čo naučené ostáva vždy len prijatie niečoho neosobného.
Niečo počuť, prípadne aj čiastočne vidieť, nie je ešte ani zďaleka samotným vedením! Človek nesmie tvrdiť: Viem to, ale nanajvýš by mohol povedať: Počul som o tom, alebo videl som to. Ak však chce konať správne, je podľa pravdy povinný povedať: Neviem to!
Tak by to bolo v každom ohľade správnejšie konanie, ako keby podával správu o niečom, s čím on sám nemal nič spoločné, čo teda ani nemôže byť skutočným vedením. Neúplnými správami by len uvaľoval podozrenie na iných ľudí, alebo by ich obviňoval a možno ich dokonca vrhal zbytočne aj do nešťastia bez toho, že by poznal vlastné súvislosti. Preto zvažujte starostlivo svojím cítením každé slovo, ktoré chcete použiť.
Kto hlbšie premýšľa a nechce sa už uspokojovať so strnulými pojmami, aby sa ospravedlnil za táravé vystatovanie a za zlé chcenie, ten ľahko porozumie tomuto výkladu. Naučí sa tiež ticho skúmať všetko, čo hovorí a pozerať pritom viac dopredu.
Takýchto zúženín pojmov je už nesčíselne mnoho a svojimi zhubnými následkami stali sa medzi pozemskými ľuďmi zvyklosťou. Otroci rozumu si tieto pokriveniny dychtivo osvojujú a podporujú ich ako najochotnejší prisluhovači luciferského pôsobenia najťažšieho temna.
Naučte sa starostlivo pozorovať a správne využívať prúdy tohto stvorenia, ktoré v sebe nesú vôľu Božiu a tým aj Božiu spravodlivosť v najčistejšej forme. Potom opäť nájdete pravú ľudskosť, o ktorú ste prišli.
Koľko utrpenia by sa tým odvrátilo a koľkým zlomyseľníkom medzi ľuďmi by sa vzala možnosť ich konania.
Z tohto teda vyplýva, že toto zlo bolo príčinou, ktorá zavinila skreslené vysvetľovanie pozemského života Syna Božieho Ježiša, pretože v niektorých bodoch nesúhlasí so skutočnosťou. V dôsledku toho časom vznikol v mysliach ľudí celkom nesprávny obraz, ktorý trvá dodnes. Takisto boli pokrivené aj ním prednesené slová, podobne ako sa stalo u všetkých náuk, povýšených na náboženstvo, ktoré mali ľuďom priniesť povznesenie a zdokonalenie ducha.
A v tom spočíva tiež ten veľký zmätok medzi ľuďmi, ktorí si vzájomne môžu stále menej a menej skutočne rozumieť. Z toho potom zákonite vyrastá a rozkvitá nepokoj, nedôvera, závisť, ohováranie a nenávisť.
To všetko sú neklamné znamenia postupujúcej strnulosti na zemi!
Vzchopte sa duchovne, začnite myslieť a hovoriť prezieravo a všeobsiahlo! To prirodzene predpokladá, že budete pracovať nielen rozumom, ktorý patrí k najhrubšej hmotnosti, ale že opäť dáte možnosť aj vášmu duchu viesť váš rozum, aby mu slúžil podľa určenia Stvoriteľa, ktorý vás na počiatku nechal vzniknúť na tejto zemi ešte neskrivených.
Tak mnohé sa už nachádza v prvom stupni strnulosti. Ak sa budete ďalej dopúšťať týchto ťažkých chýb, potom môže tým byť zasiahnuté celé vaše myslenie a bude musieť plynúť neskriviteľnými, železnými prieplavmi, ktoré vám samým prinesú iba ak stiesnenosť, utrpenie za utrpením a nakoniec vás donútia zostúpiť z podstaty ľudstva na stupeň bezobsažného, len temnu slúžiaceho stroja, ďaleko od akéhokoľvek Svetla.