Hľadajúc, nejeden človek pozdvihuje zrak k Svetlu a k Pravde. Jeho prianie je síce veľké, predsa však mu veľmi často chýba vážne chcenie! Viac ako polovica všetkých hľadajúcich nie je pravá. Prinášajú si svoju vlastnú vyhranenú mienku. Keby na nej mali len trochu zmeniť, tak omnoho radšej odmietnu všetko to pre nich nové, i keď v tom spočíva Pravda.
Z toho dôvodu tisíce z nich musia klesnúť, pretože zapletením sa do bludného presvedčenia prekážali voľnosti pohybu, ktorú potrebujú na záchranu povznesením sa nahor.
Vždy sa nájde určité množstvo takých ľudí, ktorí sa domnievajú, že už pochopili všetko pravé. Po tom, čo počuli a čítali, nezamýšľajú podrobiť tiež seba prísnemu skúmaniu.
Samozrejme k takým nehovorím!
Nehovorím ani k cirkvám a stranám, ani k rádom, ani k sektám a spolkom. Hovorím však celkom jednoducho k človeku samotnému. Som ďaleko od toho, aby som jestvujúce boril. Staviam, doplňujem doteraz neriešené otázky, ktoré musia vyvstať v každom človeku, pokiaľ len trochu premýšľa.
Pre každého poslucháča platí len jediná základná podmienka: vážne hľadanie Pravdy. Má v sebe skúmať a dať oživovať slová, ale nedbať na rečníka. Inak z toho nebude mať úžitok. Pre tých, ktorí sa o to nesnažia, je každý obetovaný čas vopred stratený.
Je neuveriteľné, ako väčšina ľudí chce naivne a kŕčovite ostať nevedomá o tom, odkiaľ prichádzajú, čím sú a kam odídu!
Narodenie a smrť, nerozlučné to póly všetkého pozemského bytia, nemali by byť pre človeka tajomstvom.
Sú rozpory v názoroch, ktoré chcú vysvetliť bytostné jadro ľudí. Je to následkom chorobného velikášstva pozemšťanov, ktorí sa namyslene vystatujú, že ich bytostné jadro je božské!
Len sa pozrite na ľudí! Môžete v nich nájsť božské? Toto hlúpe tvrdenie by sa muselo označiť ako rúhanie sa proti Bohu, pretože znamená znižovanie božského.
Človek nemá v sebe ani prášku božského!
Nesprávny názor vznikol len chorobnou domýšľavosťou, ktorej príčinou je vedomie človeka, že nemôže niečo pochopiť. Kde je ten človek, ktorý môže poctivo povedať, že sa mu taká viera stala tiež presvedčením? Kto vážne vstúpi do seba, ten to musí poprieť. Cíti celkom presne, že je to len túžba, prianie mať v sebe božské, nie však istota! Celkom správne sa hovorí o Božej iskre, ktorú človek nosí v sebe. Táto Božia iskra je však duch! On však nie je časťou božstva.
Výraz iskra je celkom správne označenie. Iskra sa vyvíja a potom vyšľahne bez toho, žeby so sebou vzala, alebo niesla niečo z podstaty sploditeľa. Tak aj tu. Božia iskra nie je samotné božské.
Kde sa už s ohľadom na pôvod bytia objavujú také chyby, tam musí nastať zlyhanie aj v celom jestvovaní. Ak som staval na nepravom základe, musí sa raz celá stavba zakolísať a padnúť.
Pôvod predsa dáva oporu bytia i celého jestvovania pre každého jednotlivca! Kto sa však snaží, ako je to obvyklé, siahať ďaleko nad pôvod, načahuje sa za niečím, čo je pre neho nedosiahnuteľné, a tak stráca podľa celkom prirodzeného diania každú oporu.
Ak napríklad siahnem po vetve stromu, ktorá svojou pozemskou podstatou je rovnakého druhu s mojím pozemským telom, získam v tejto vetve oporu a môžem sa preto po nej vyšvihnúť nahor.
Ale ak siahnem nad túto vetvu, tak nemôžem v inorodej podstate vzduchu nájsť nijaký oporný bod, a … preto sa ani nemôžem dostať nahor! To je predsa jasné.
Presne tak je to i s vnútornou podstatou človeka, ktorá sa nazýva duša a jej jadro duch.
Ak tento duch chce mať zo svojho pôvodu nevyhnutnú oporu, ktorú potrebuje, tak sa samozrejme nesmie snažiť siahať po božskom. Potom by to bolo neprirodzené; lebo božské sa rozprestiera omnoho ďalej nad tým a je úplne inej podstaty!
A predsa človek vo svojej domýšľavosti hľadá spojenie na tomto mieste, ktoré on nemôže nikdy dosiahnuť, čím porušuje prirodzené dianie. Ako hrádza ponorí sa jeho vyhranené nesprávne prianie medzi neho a jemu taký potrebný príliv sily z miesta jeho pôvodu. Sám si takto prerušuje spojenie.
Preto preč s takýmito omylmi! Len potom môže ľudský duch plne
rozvinúť svoju silu, ktorú dnes ešte prehliada bez povšimnutia. Len potom sa stane tým, čím môže a má byť, pánom vo stvorení! Ale dobre si zapamätajte, len vo stvorení a nie nad ním.
Len božské sa rozprestiera nad celým stvorením. –
Boh sám, pôvod všetkého bytia a života je, ako už to slovo samé hovorí, božský! Človek bol stvorený z Jeho Ducha!
Duch je vôľa Boha. Z tejto vôle vzniklo prvotné stvorenie. Pridržme sa predsa tejto jednoduchej skutočnosti, ona nám dá možnosť lepšieho porozumenia.
Avšak predstavme si na porovnanie vlastnú vôľu. Tá je činom, a nie časťou človeka, inak by sa musel človek časom rozplynúť vo svojich mnohých skutkoch vôle. Nezostalo by z neho vôbec nič.
Inak to nie je ani u Boha! Jeho vôľa stvorila raj! Ale Jeho vôľa je Duch, ktorému hovoríme Duch Svätý. Raj bol opäť len dielom Ducha, nie časťou jeho samého. V tom spočíva odstupňovanie smerom nadol. Tvorivý Duch Svätý, teda živá vôľa Boha, sa nerozplynul vo svojom stvorení. Nevložil do neho ani časť zo seba, ale sám zostal celkom mimo stvorenia. Už aj Biblia o tom hovorí celkom jasne a zreteľne slovami: Duch Boží sa vznášal nad vodami, nie Boh vo vlastnej osobe! To je predsa rozdiel. Človek preto nemá v sebe nič zo samotného Ducha Svätého, ale len z toho ducha, ktorý je dielom, teda činom Ducha Svätého.
Namiesto toho, aby sa ľudia zaoberali touto skutočnosťou, chceli by už tu nasilu utvoriť medzeru! Len si spomeňte na všeobecne známy názor na prvotné stvorenie, na raj! Mal údajne byť rozhodne na tejto zemi. Maličký ľudský rozum zhrnul tým dianie, vyžadujúce milióny rokov do svojho úzkeho kruhu, obmedzeného priestorom i časom, a pritom sám sa postavil ako stredobod a os všetkého svetového diania. To malo za následok, že bez všetkého stratil ihneď cestu ku skutočnému východisku života.
Miesto tejto jasnej cesty, na ktorú už viac nedovidel, musel si vo svojich náboženských názoroch nájsť náhradu, ak sám seba nechcel označiť za pôvodcu všetkého bytia a života a tým za Boha. Túto náhradu mu doteraz poskytoval výraz viera! A na toto slovo viera chorľavie odvtedy celé ľudstvo! Ba ešte viac, toto nepoznané slovo, ktoré malo nahradiť všetko stratené, stalo sa úskalím, ktoré spôsobilo úplné stroskotanie!
S vierou sa uspokojí len každý lenivec. Je to tiež viera, na ktorej sa môžu zachytiť posmievači. A slovo viera, nesprávne vykladané, je závorou, ležiacou na ceste a prekážajúcou dnes ľudstvu v jeho napredovaní.
Viera nemá byť plášťom, ktorý veľkomyseľne zakrýva všetku lenivosť myslenia a spúšťa sa na ducha ľudí ako príjemne ochromujúca spavá choroba! Viera sa má v skutočnosti stať presvedčením. Lenže presvedčenie vyžaduje život a najdôkladnejšie skúmanie!
Kde ostane hoci len jedna medzera, jedna nevyriešená záhada, tam je presvedčenie nemožnosťou. Preto ani jeden človek nemôže mať opravdivú vieru, pokiaľ v ňom zostáva čo len jediná nezodpovedaná otázka.
Už to slovo slepá viera ukazuje niečo nezdravé!
Viera musí byť živá, ako to už Kristus kedysi vyžadoval, inak nemá nijaký zmysel. Živosť však znamená čulosť, rozvažovanie a tiež skúmanie! Nie tupé privlastňovanie cudzích myšlienok. Slepo veriť znamená predsa zreteľne toľko ako nerozumieť. Čomu ale človek nerozumie, to mu nemôže priniesť ani duchovný úžitok, pretože ak niečo nepochopí, nemôže to v ňom ani ožiť.
Čo však v sebe plne neprežije, nemôže si ani nikdy privlastniť! A len to, čo si privlastnil, môže ho povzniesť nahor.
Konečne nikto nemôže tiež kráčať po ceste, napredovať, keď sa na ceste roztvárajú veľké trhliny. Človek musí duchovne zastať tam, kde nevie ako ďalej. Táto skutočnosť je nezvratná a zaiste tiež ľahko pochopiteľná. Kto teda chce duchovne napredovať, nech sa prebudí!
V spánku nemôže ísť človek nikdy svojou cestou za svetlom Pravdy! Tak isto nie s páskou alebo so závojom na očiach.
Vidiacich chce mať Stvoriteľ svojich ľudí vo stvorení. Byť ale vidiaci znamená vediaci! A k vedeniu sa nehodí slepá viera. V takej viere je len pohodlnosť, lenivosť myslenia, ale žiadna veľkosť!
Výsada myslenia prináša človeku aj povinnosť skúmania!
Aby tomu všetkému ľudia unikli, z pohodlnosti jednoducho znížili vznešeného Stvoriteľa tak, že mu na dôkaz všemohúcnosti pripisujú činy ľubovôle.
Kto chce len trošku myslieť, musí i v tom zase nájsť veľkú chybu. Čin ľubovôle vyžaduje však možnosť odchýlky od jestvujúcich prírodných zákonov. Ale kde sa môže také niečo stať, tam chýba dokonalosť. Pretože kde je dokonalosť, tam nemôže dôjsť k nijakej zmene. Tým veľký počet ľudí svojím omylom stavia všemohúcnosť Božiu do takého svetla, že by hlbšie uvažujúcemu človeku mohla slúžiť ako dôkaz nedokonalosti. A v tom spočíva koreň nejedného zla.
Vzdajte Bohu chválu za jeho dokonalosť! Potom v tom nájdete kľúč k nerozriešeným záhadám všetkého bytia. –
Mojou snahou je priviesť až tam vážne hľadajúcich. Nech si kruhy všetkých hľadajúcich Pravdu voľne vydýchnu. Nakoniec s radosťou poznajú, že v celom svetovom dianí niet tajomstva ani medzery. A potom … uvidia cestu ku vzostupu jasne pred sebou. Stačí po nej len ísť. –
Mystika nemá nijaké oprávnenie v celom stvorení! Niet v ňom pre ňu žiadne miesto; lebo všetko má byť jasne a súvisle rozprestreté pred ľudským duchom, až k jeho počiatku. Len to, čo je potom nad týmto jeho pôvodom, bude musieť zostať každému ľudskému duchu najsvätejším tajomstvom. A preto božské človek nebude môcť nikdy pochopiť. Ani pri najlepšej vôli a s najväčším vedením. V tejto nemožnosti pochopenia všetkého božského spočíva tiež pre človeka to najprirodzenejšie dianie, ktoré si vôbec možno predstaviť. Je predsa známe, že nič nemôže prekročiť zloženie svojho pôvodu. Ani duch človeka nie! Inorodé zloženie tvorí vždy hranicu. A božské je celkom inej podstaty ako duchovné, z ktorého pochádza človek.5
Napríklad zviera sa ani pri najúplnejšom duševnom vývoji nikdy nemôže stať človekom. Z jeho bytostnosti nemôže za žiadnych okolností vykvitnúť duchovné, z ktorého sa rodí ľudský duch. V zložení všetkého bytostného chýba základný druh duchovného. Práve tak sa nemôže stať nikdy božským ani človek, ktorý vyšiel z duchovnej časti stvorenia, lebo duchovné neobsahuje druh božského. Ľudský duch sa síce môže vyvinúť až k najvyššiemu stupňu dokonalosti, ale
i napriek tomu bude musieť navždy ostať duchovným. Nemôže sa dostať nad svoj druh do božského. Iná podstata vytvára prirodzene aj tu nikdy neprekročiteľné hranice smerom nahor. Hmotnosť pritom vôbec nerozhoduje, keďže nemá vlastný život, ale slúži len ako obal, poháňaný a formovaný duchovným a bytostným.
Nesmierna oblasť ducha prechádza celým stvorením. Človek preto môže, má a musí stvorenie plne pochopiť a poznať! A vďaka svojmu vedeniu bude v ňom aj vládnuť. Avšak vládnuť, čo aj najprísnejšie, znamená správne pochopené len slúžiť! –
Nikde v celom stvorení až hore k najvyššiemu duchovnému sa prirodzené dianie neodchyľuje! Už táto okolnosť predsa zjavne činí každému všetko dôvernejším. Nezdravá a tajomná bázeň ako aj snaha ukryť sa pred rôznymi, predbežne nepoznanými vecami, to všetko odpadne pritom samé od seba. S prirodzenosťou zavanie prúd čerstvého vzduchu
do dusného prostredia chmúrneho mozgového pradiva takých ľudí, ktorí sú radi, keď sa o nich hovorí. Ich chorobne fantastické výtvory, desivé pre slabých, na posmech silným, pôsobia smiešne a detsky malicherne pred rozjasňujúcim sa zrakom toho, ktorý konečne rezko a radostne objíma nádhernú prirodzenosť celého diania, pohybujúceho sa vždy len v jednoduchých, priamych čiarach, zreteľne poznateľných.
Všetko prebieha jednotne, v najprísnejšej pravidelnosti a poriadku. A to uľahčuje každému hľadajúcemu veľký a voľný rozhľad až k miestu svojho vlastného východiska!
Na to nepotrebuje žiadne namáhavé skúmanie ani fantáziu. Hlavné je, že sa drží stranou od všetkých tých, ktorí sa snažia zmäteným tajnostkárstvom svoje chatrné, polovičaté vedenie vydávať za niečo veľké.
Všetko spočíva pred ľuďmi tak jednoducho, že často práve kvôli tejto jednoduchosti neprichádzajú k poznaniu, lebo sa už vopred domnievajú, že spoznať veľké dielo stvorenia by malo byť omnoho ťažšie a zložitejšie.
O toto sa potkýnajú tisíce ľudí, ktorí majú najlepšie chcenie. Hľadajúc upierajú svoje zraky vysoko nahor a netušia, že stačí pozerať sa jednoducho bez námahy pred seba a okolo seba. Uvidia pritom, že už svojím pozemským bytím stoja na pravej ceste a že im stačí iba po nej pokojne kráčať vpred! Bez náhlenia a bez námahy, zato však s otvorenými očami a so slobodnou a nestiesnenou mysľou! Človek sa konečne musí naučiť, že pravá veľkosť spočíva len v najjednoduchšom a najprirodzenejšom dianí. Že veľkosť je podmienená touto jednoduchosťou.
Tak je to vo stvorení ako aj v samotnom človeku, ktorý patrí do stvorenia ako jeho časť!
Len jednoduché myslenie a cítenie môže mu priniesť jasnosť! Také jednoduché ako ho majú ešte deti! Pokojným uvažovaním pozná, že jednoduchosť správne chápaná, znamená jasnosť a prirodzenosť! Jedno nie je mysliteľné bez druhého. Je to trojzvuk, vyjadrujúci jeden pojem! Kto si ho vezme za základ svojho hľadania, ten rýchlo prerazí zahmlený zmätok. Všetko umele vykonštruované rozplynie sa pritom v nič.
Človek spozná, že prirodzené dianie nie je na žiadnom mieste prerušené a ani sa nesmie nikde porušiť! A v tom sa prejavuje aj veľkosť Boha! Neotrasiteľná živosť samočinnej tvorivej vôle! Veď prírodné zákony sú železné zákony Božie, ktoré majú všetci ľudia trvalo zreteľne pred očami. Tieto zákony k nim naliehavo hovoria a svedčia o veľkosti Stvoriteľa, o neotrasiteľnej a bezvýnimočnej pravidelnosti! Bezvýnimočnej! Veď z ovseného zrna môže opäť vzísť len ovos, zo pšenice podobne len pšenica a tak ďalej.
Tak je to aj v onom prvotnom stvorení, ktoré ako vlastné dielo Stvoriteľa je najbližšie jeho dokonalosti. Tam sú základné zákony tak zakotvené, že poháňané živosťou Vôle zákonite dali vznik ďalšiemu stvoreniu a nakoniec aj našim svetovým telesám tu dolu, a to tým najprirodzenejším dianím. Lenže stvorenie sa stáva tým hrubším, čím viac sa vzďaľuje vo svojom vývoji od dokonalosti svojho pôvodu. –
Povšimnime si len raz toto stvorenie.
Predstavte si, že všetok život v ňom má len dva druhy, nezáleží na tom, v ktorej časti sa nachádza. Jeden druh je seba vedomý a druhý seba nevedomý. Rozlišovať tieto dva druhy od seba, má najväčšiu cenu! Súvisí to s pôvodom človeka. Tieto odlišnosti dávajú tiež popud aj na ďalší vývoj, na zdanlivý boj. Nevedomé je podradnejšou časťou všetkého vedomého, avšak v zložení sú celkom toho istého druhu. Stať sa vedomým, to je pokrok a vývoj pre nevedomé, ktoré tým, že je pospolu s vedomým, je trvalo povzbudzované, aby sa tiež stalo takým vedomým.
Samotné prvé stvorenie vo svojom vývoji nadol vytvorilo postupne tri veľké základné odštiepenia: ako najvrchnejšie a najvyššie je duchovné prastvorenie, ku ktorému sa pripája hutnejšie a tým aj ťažšie bytostné. Napokon nasleduje ešte ako najnižšia a pre svoju najväčšiu hutnosť najťažšia veľká ríša hmotného, ktorá uvoľňujúc sa, postupne z prastvorenia klesala dolu! Tak nakoniec zostalo ako najvyššie len praduchovné, pretože ono čistotou svojho druhu stelesňuje to najľahšie a najjasnejšie. Je to často spomínaný raj, koruna všetkého stvorenia.
S klesaním toho, čo sa stáva hutnejším, dotýkame sa už zákona tiaže, ktorý je zakotvený nielen v hmotnom, ale pôsobí aj v celom stvorení počnúc rajom až dolu k nám.
Zákon tiaže má taký rozhodujúci význam, že by si ho mal vštepiť do pamäti každý človek; je totiž hlavnou pákou v celej životnej dráhe a vývojovom procese ľudského ducha.
Povedal som už, že táto tiaž neplatí len v pozemských podmienkach, ale pôsobí rovnomerne tiež v oných častiach stvorenia, ktoré pozemskí ľudia už nemôžu vidieť, a preto ich nazývajú jednoducho oným svetom.
Kvôli ľahšiemu porozumeniu musím hmotnosť rozdeliť ešte do dvoch oddielov. Do jemnohmotnosti a hrubohmotnosti. Jemnohmotné je to z hmotnosti, čo nemôže byť viditeľné pozemskému oku pre svoj odlišný druh. A predsa je to ešte hmotnosť.
Takzvaný onen svet sa nesmie zamieňať za vytúžený raj, ktorý je čisto duchovný. Pod pojmom duchovný sa však nemá rozumieť myšlienkový, pretože duchovné je podstata, práve tak ako je podstatou aj bytostné a hmotné. Tejto jemnohmotnosti sa teraz hovorí jednoducho onen svet, pretože je za hranicou pozemskej možnosti videnia. Hrubohmotnosť je však tento svet, všetko to pozemské, čo je viditeľné našim pozemským očiam na základe rovnakého druhu.
Človek by si mal odvyknúť, aby považoval veci jemu neviditeľné aj za nepochopiteľné a neprirodzené. Všetko je prirodzené, dokonca aj takzvaný onen svet a od neho ešte veľmi vzdialený raj.
Ako je tu na zemi naše hrubohmotné telo citlivé voči svojmu okoliu rovnorodého druhu a ktoré preto môže vidieť, počuť a nahmatať, presne tak je to aj v tých častiach stvorenia, ktorých podstata sa nepodobá našej. Jemnohmotný človek v takzvanom onom svete nahmatá, počuje a vidí len svoje rovnorodé jemnohmotné okolie, vyššie nad ním duchovný človek môže opäť pociťovať len svoje duchovné okolie.
Tak sa stáva, že niektorý obyvateľ zeme tu i tam uvidí a začuje už aj jemnohmotnosť svojím jemnohmotným telom, ktoré predsa má v sebe ešte skôr, ako sa odlúči od hrubohmotného tela smrťou. V tom nie je vôbec nič neprirodzené.
Popri zákone tiaže spolupôsobí tu ešte nie menej významný zákon rovnorodosti.
Dotkol som sa ho už tým, že druh môže poznať vždy len rovnaký druh. Príslovie Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, zdá sa byť odpočúvané od tohto prazákona. Ten sa zachvieva spolu so zákonom tiaže v celom stvorení.
Okrem týchto už menovaných spočíva vo stvorení ešte tretí prazákon: zákon zvratného pôsobenia. Spôsobuje, že človek musí zožať bezpodmienečne to, čo kedysi zasial. Nemôže žať pšenicu, keď sial raž, neskosí ďatelinu, ak roztrusoval bodliaky. Presne tak aj v jemnohmotnom svete. Nebude môcť žať dobro, ak pociťoval nenávisť, nedostane sa mu radosti, ak v sebe živil závisť!
Tieto tri základné zákony tvoria základné kamene božskej vôle! Sú to ony samotné, ktoré celkom samočinne, s neúprosnou spravodlivosťou prinášajú ľudskému duchu odmenu alebo trest! Pôsobia tak nepodplatiteľne až do najpodivuhodnejších a najjemnejších odtieňov, že v celom tom ohromnom svetovom dianí niet ani pomyslenia na najmenšiu nespravodlivosť.
Pôsobenie týchto jednoduchých zákonov privedie každého ľudského ducha presne tam, kam patrí podľa svojho vnútorného stanoviska. Omyl je pritom vylúčený, lebo pôsobenie týchto zákonov môže byť uvedené do činnosti len najvnútornejším stavom človeka, čo sa v každom prípade aj bezpodmienečne deje! Teda pákou na túto činnosť je v človeku sa nachádzajúca duchovná sila jeho cítenia!
Všetko ostatné ostáva pritom bez účinku. Z toho dôvodu je len samotné, skutočné chcenie, teda cítenie človeka smerodajné pre to, čo sa pre neho vyvíja v jemu neviditeľnom svete, do ktorého musí vkročiť po svojej pozemskej smrti.
Tam nepomôže žiadne predstieranie, žiaden sebaklam. Musí potom bezpodmienečne zožať to, čo zasial svojím chcením! Dokonca presne podľa silnejšieho alebo slabšieho chcenia sú tiež viac alebo menej uvádzané do pohybu rovnorodé prúdenia iných svetov, bez ohľadu na to, či je to nenávisť, závisť alebo láska. Je to celkom prirodzené dianie, nanajvýš jednoduché, a predsa pôsobiace prísne s neotrasiteľnou spravodlivosťou!
Kto sa pokúsi vážne zamyslieť nad týmito záhrobnými dejmi, spoznajúc, aká nepodplatiteľná spravodlivosť spočíva v tomto samočinnom pôsobení, už v tom uvidí nepochopiteľnú veľkosť Boha. On nepotrebuje zasahovať, keď svoju vôľu v podobe zákonov tak dokonale vložil do stvorenia.
Kto stúpajúc nahor príde opäť do duchovnej ríše, ten je očistený; lebo musel vopred prejsť samočinnými mlynmi božskej vôle. Iná cesta nevedie do blízkosti Boha. A ako tieto mlyny pôsobia na ľudského ducha, to závisí od jeho predchádzajúceho vnútorného života, od jeho vlastného chcenia. Môžu ho blahodarne povzniesť do svetlých výšin, ale rovnako tiež bolestivo strhnúť dolu, do noci hrôzy, ba dokonca stiahnuť i do úplného rozkladu. –
Uvažujme, že na inkarnáciu zrelý ľudský duch si už pri pozemskom zrodení prináša jemnohmotný obal alebo telo, ktoré potreboval na svojej púti jemnohmotnosťou. Toto telo mu zostáva aj v pozemskom bytí ako spojovací článok s pozemským telom. Zákon tiaže teraz uplatňuje svoje hlavné pôsobenie vždy na najhutnejšiu a najhrubšiu časť. V pozemskom bytí teda na pozemské telo. Len čo však toto telo odumretím odpadne, uvoľní sa opäť telo jemnohmotné a od toho okamihu nechránené podlieha tomuto zákonu tiaže ako odteraz najhrubšia časť.
Ak sa hovorí, že duch si tvorí svoje telo, tak je to pravda, pokiaľ ide o telo jemnohmotné. Vnútorná podstata človeka, jeho priania a jeho skutočné chcenie dávajú tomu základ.
Toto chcenie obsahuje v sebe silu formovať jemnohmotné. Úsilím po nízkom alebo len po pozemských pôžitkoch stáva sa jemnohmotné telo hutným, a tým aj ťažkým a temným, pretože splnenie takých prianí sa nachádza v hrubohmotnosti. Tým sa človek sám viaže na hrubohmotné, pozemské. Jeho prianie pritiahne za sebou jemnohmotné telo, to znamená, utvorí ho také hutné, že sa svojou podstatou priblíži čo možno najviac telu pozemskému, v čom jedine je preň vyhliadka, že sa bude môcť podieľať na pozemských pôžitkoch, alebo náruživostiach, len čo odpadne jeho hrubohmotné telo. Kto sa usiluje o to, musí klesať podľa zákona
tiaže.
Iné je to však u ľudí, ktorých myseľ smeruje hlavne za vyšším a ušľachtilejším. U nich chcenie vytvára samočinne jemnohmotné telo ľahším, a tým aj svetlejším, aby sa tak mohlo dostať do blízkosti všetkého toho, čo je cieľom vážneho priania takého človeka! Teda k čistote svetlých výšin.
Vyjadrené inými slovami: jemnohmotné telo v pozemskom človeku je pre terajší cieľ, ku ktorému práve smeruje ľudský duch, súčasne vybavené tak, že sa k nemu môže blížiť po odumretí pozemského tela bez ohľadu na to, akého je druhu. Tu si skutočne duch tvorí telo; lebo jeho chcenie je duchovné a má v sebe tiež silu, aby si podriadilo jemnohmotné. Tomuto prirodzenému dianiu nemôže sa človek nikdy vyhnúť. Nasleduje za každým chcením, nezáleží na tom, či je mu to príjemné alebo nepríjemné. A tieto útvary lipnú na ňom dovtedy, pokiaľ ich vyživuje svojím chcením a cítením. Ony mu pomáhajú dopredu, alebo ho zdržujú; vždy podľa druhu, ktorý podlieha zákonu tiaže.
Ak však zmení svoje chcenie a cítenie, tým vzniknú ihneď nové útvary, zatiaľ čo doterajšie, nedostávajúc zmenou chcenia žiadnu potravu, musia odumrieť a rozpadnúť sa. Tým mení človek aj svoj osud.
Len čo sa odumretím pozemského tela uvoľní pozemské zakotvenie, klesá jemnohmotné telo takto uvoľnené, alebo sa vznesie nahor ako korok do jemnohmotnosti, nazývanej oným svetom. Presne podľa zákona tiaže bude pevne zadržané na tom mieste, ktoré má rovnakú tiaž ako ono samo; lebo potom nebude môcť ísť ďalej ani nahor, ani nadol. Tu nájde prirodzene tiež všetku rovnorodosť, alebo všetkých rovnako zmýšľajúcich; veď rovnaký druh podmieňuje rovnakú tiaž a rovnaká tiaž prirodzene rovnaký druh. Aký bol teda sám, medzi takými bude musieť trpieť, alebo sa môcť radovať, pokiaľ sa vnútorne znovu nezmení a s ním i jeho jemnohmotné telo, ktoré ho pod vplyvom zmenenej hmotnosti povedie nezvratne ďalej nahor alebo nadol.
Človek preto nemusí ani nariekať, ani nepotrebuje ďakovať; lebo ak bol povznesený k Svetlu, bol to jeho vlastný stav, ktorý spôsobil, že musel byť povznesený. Ak padá dolu do temnôt, je to opäť jeho stav, ktorý ho do toho núti.
Ale každý človek má dôvod, aby velebil Stvoriteľa pre jeho dokonalosť, spočívajúcu v pôsobení zmienených troch zákonov. Ich účinkom sa ľudský duch bezpodmienečne stáva neobmedzeným pánom vlastného osudu! Keďže jeho skutočné chcenie, teda jeho nefalšovaný vnútorný stav, ho musí buď povzniesť alebo strhnúť dolu.
Ak sa pokúsite predstaviť si správne toto pôsobenie, jednotlivo i vo vzájomnom zasahovaní, tak zistíte, že je v ňom navlas presne vymeriavaná pre každého odmena i trest, milosť, alebo tiež zavrhnutie, vždy podľa toho, aký je sám človek. Je to najjednoduchšie dianie a ukazuje záchranné lano pre každé vážne chcenie človeka, ktoré sa nikdy nepretrhne a nikdy nezlyhá. Je to veľkosť takej jednoduchosti, ktorá neodolateľne núti každého, kto ju poznal, aby pokľakol na kolená pred nesmiernou vznešenosťou Stvoriteľa!
V každom dianí narážame vo všetkých mojich výkladoch neustále jasne a zreteľne na pôsobenie týchto jednoduchých zákonov, ktorých podivuhodnú vzájomnú súčinnosť musím ešte zvlášť opísať.
Keď človek spozná toto vzájomné, do seba zasahujúce pôsobenie, tak má tým tiež v rukách rebrík do svetlej ríše ducha, do raja. Potom však vidí tiež cestu nadol, do temnôt!
Dokonca nemusí ani sám kráčať, pretože ho samočinné súkolesie stvorenia vysoko povznesie, alebo strhne dolu, presne podľa toho, ako toto súkolesie svojím vnútorným životom pre seba nastavil.
Je vyhradené vždy jeho rozhodnutiu, ktorou cestou sa chce dať unášať.
Človek sa pritom nesmie dať mýliť posmievačmi.
Pochybnosť a posmech pri správnom nazeraní nie sú nič iné, než vyslovené priania. Každý pochybovač vyslovuje sám celkom nevedomky to, čo si praje, a tým odkrýva svoje vnútro zrakom skúmajúceho. Lebo aj v zápornom a odmietavom stanovisku spočívajú hlboko ukryté priania, ako sa to dá ľahko poznať. Je to smutné alebo aj rozhorčujúce, aká nedbalosť, aká úbohosť sa tu niekedy prejavuje. Veď človek práve tým upadá vnútorne nezriedka ešte hlbšie než nevedomé zviera. Bolo by treba mať súcit s takými ľuďmi, ale bez zhovievavosti; lebo zhovievavosť by v tomto prípade znamenala toľko, ako dať prednosť lenivosti pred vážnym skúmaním. Kto vážne hľadá, ten musí so zhovievavosťou šetriť, inak nakoniec uškodí sám sebe, bez toho, aby tomu druhému pomohol.
Jasavo bude však stáť so vzrastajúcim poznaním pred zázrakom tohto stvorenia, aby sa vedome dal povzniesť do svetlých výšin, ktoré smie nazvať svojím domovom!