Doteraz nemohlo byť ani reči, žeby proti sebe ostro stáli dva svetové názory. Boj je teda zle volený výraz pre to, čo sa deje medzi ľuďmi rozumu a vážnymi hľadačmi Pravdy.
Všetko, čo sa doteraz odohrávalo, pozostávalo iba z jednostranných útokov rozumových ľudí, ktoré sa musia každému pokojnému pozorovateľovi javiť ako nápadne neodôvodnené a často smiešne. Proti všetkým, ktorí sa snažia čisto duchovne vyvinúť vyššie, je vždy pohotový posmech, nepriateľstvo, dokonca i prenasledovanie najvážnejšieho druhu, aj keď oni sami zachovávajú tichú zdržanlivosť. Vždy sa nájde niekoľko takých, ktorí sa snažia ľudí usilujúcich nahor zadržať s posmechom alebo násilím a strhnúť ich do tupého živorenia alebo pokrytectva davov.
Mnohí sa museli stať skutočnými mučeníkmi, pretože na strane rozumárov bolo nielen veľké množstvo, ale tým aj súčasne pozemská moc. Čo môžu dať ľudia rozumu, je už zreteľne vyjadrené v slove „rozum“. Je to: úzke ohraničenie chápavosti na čisto pozemské, teda na najnepatrnejšiu časť vlastného bytia.
Je ľahko pochopiteľné, že to nemôže priniesť nič dokonalé, ba vôbec nič dobré pre ľudstvo, ktorého bytie prebieha hlavne tými úrovňami, ktoré si rozumári sami uzavreli. Zvlášť keď vezmeme pritom do úvahy, že práve nepatrný pozemský život sa má stať významným bodom obratu pre celé bytie, a že vo svojich dôsledkoch prenikavo zasahuje do tých častí stvorenia, ktoré sú pre rozumárov celkom nepochopiteľné.
Zodpovednosť rozumových ľudí, ktorí už i tak hlboko klesli, rastie tým do nezmerna; ona ako mocný tlak prispeje k tomu, že títo ľudia budú stále rýchlejšie a rýchlejšie hnaní ku zvolenému cieľu, aby konečne museli užívať plody toho, čo sa zanovito a domýšľavo snažili presadzovať.
Pod rozumármi treba rozumieť takých ľudí, ktorí sa bezpodmienečne podrobili svojmu vlastnému rozumu. Títo sa po tisícročiach domnievali zvláštnym spôsobom, že majú bezvýhradné právo na to, aby svoje obmedzené presvedčenie smeli prostredníctvom zákonov a moci vnucovať aj tým, ktorí chceli žiť podľa iného presvedčenia. Táto úplne nelogická domýšľavosť pramení u rozumových ľudí opäť len z ich obmedzenej schopnosti chápania, ktorá sa nedokáže povzniesť do výšky. Práve toto obmedzenie prináša im domnelý vrchol chápania, čím musia vzniknúť prehnané predstavy, pretože veria, že stoja skutočne už na vrchole. Pre nich samotných je to naozaj tak, lebo potom príde hranica, ktorú oni nemôžu prekročiť.
Ich útoky proti hľadačom Pravdy, často tak nepochopiteľne nenávistné, ukazujú pri bližšom pozorovaní zreteľne za nimi švihajúci bič temna. Len zriedkakedy sa pri týchto osočovaniach nájde črta poctivého chcenia, ktoré by aspoň čiastočne ospravedlňovalo tak často neslýchané spôsoby počínania. Vo väčšine prípadov je to slepý výbuch zúrivosti, ktorému chýba akákoľvek logika. Pozrime sa raz pokojne na tieto útoky. Veľmi zriedka sa objaví pritom článok, ktorého obsah naznačuje pokus pristúpiť skutočne vecne k prednáškam alebo úvahám niektorého hľadača Pravdy.
Bezobsažná menejcennosť týchto útokov sa zvlášť nápadne prejavuje vždy práve v tom, že nie sú nikdy čisto vecné! Väčšinou sú to skryté alebo zjavné pošpinenia osoby, hľadajúcej Pravdu. To koná len ten, kto nemôže namietnuť nič vecné. Hľadač alebo nositeľ Pravdy predsa nedáva seba osobne, ale dáva to, čo hovorí.
Slovo sa musí skúmať, nie osoba! Zvyklosťou rozumových ľudí býva to, že si vždy hľadia posvietiť vopred na osobu a len potom uvažujú, či môžu počúvať jej slová. Títo vo svojom úzkom ohraničení chápavosti potrebujú takú vonkajšiu oporu, pretože sa musia chopiť len zovňajškov, aby neupadli do zmätku. To je práve tá dutá stavba, ktorú postavili, ale pre ľudí je nevyhovujúca a je veľkou prekážkou pokroku.
Keby mali pevnú oporu vo vnútri, nechali by hovoriť vec proti veci a osoby by pritom vylúčili. To však nedokážu. Tiež sa tomu vyhýbajú úmyselne, lebo cítia, alebo čiastočne vedia, že pri riadnom súboji by boli rýchlo vyhodení zo sedla. Časté poukazovanie ironickým spôsobom na „laických kazateľov“ alebo na „laický výklad“, prejavuje niečo tak smiešne domýšľavé, že každý vážne zmýšľajúci človek ihneď vycíti: „Tu sa používa štít, aby sa kŕčovite zakryla prázdnota. Vlastná prázdnota sa zakrýva vhodným vývesným štítom!“
Je to neobratná stratégia, ktorá sa nemôže dlho udržať. Jej účelom je postaviť hľadačov Pravdy, ktorí by sa mohli stať nepohodlnými, vopred na „podriadený“ stupeň v očiach spoluobčanov, alebo ich dokonca zosmiešniť, alebo prinajmenšom zaradiť do triedy „fušerov“, aby ich nikto nebral vážne.
Takýmto spôsobom sa chce vyhnúť tomu, aby sa vôbec niekto vážne zaoberal ich slovami. Podnetom na toto konanie však nie je starosť, žeby sa ľudia bludnými náukami zdržovali vo vnútornom vzostupe, ale je to neurčitý strach, žeby stratili vplyv, a tým by boli nútení sami vniknúť hlbšie ako doteraz a museli by zmeniť mnohé, čo doteraz platilo za nedotknuteľné a bolo pohodlné.
Práve toto časté poukazovanie na „laikov“, toto pohŕdavé dívanie sa zvrchu na takých ľudí, ktorí svojím zosilneným a neovplyvniteľnejším vyciťovaním stoja omnoho bližšie k Pravde a cestu k poznaniu si nezatarasili strnulými formami rozumu, odkrýva slabosť, ktorej nebezpečenstvo nemôže uniknúť žiadnemu mysliacemu človeku. Kto holduje takým názorom, je už vopred vylúčený z toho, aby bol neovplyvniteľným učiteľom a vodcom, lebo tak je omnoho vzdialenejší od Boha a jeho pôsobenia než ktokoľvek iný.
Vedenie o vývoji náboženstiev so všetkými omylmi a chybami neprivedie ľudstvo bližšie k Bohu a takisto ani rozumový výklad Biblie alebo iných cenných spisov rôznych náboženstiev.
Rozum je a zostane viazaný na priestor a čas, teda pripútaný k zemi, zatiaľ čo božstvo a podľa toho i poznávanie Boha a jeho vôle je povznesené nad priestor a čas i nad všetko pominuteľné, a preto nemôže byť nikdy pochopené úzko obmedzeným rozumom.
Z tohto jednoduchého dôvodu nie je tiež ani rozum povolaný na to, aby prinášal vysvetlenia o hodnotách večnosti. Veď to by si odporovalo. A preto, kto sa v týchto veciach pýši univerzitnou kvalifikáciou a pritom sa chce na neovplyvnených ľudí dívať zhora, prejavuje tak len svoju neschopnosť a obmedzenosť. Mysliaci ľudia vycítia ihneď jednostrannosť a budú opatrní voči tomu, kto sám na takúto opatrnosť nabáda!
Len povolaní môžu byť pravými učiteľmi. Povolaní sú tí, ktorí majú schopnosti. Tieto schopnosti nepožadujú vysokoškolské vzdelanie, ale záchvevy zjemnenej citovej schopnosti, ktorá sa vie povzniesť nad priestor a čas, teda nad pojmovú hranicu pozemského rozumu.
Okrem toho každý vnútorne slobodný človek hodnotí vec alebo náuku vždy podľa toho, čo prináša, a nie podľa toho, kto ju prináša. Tento druhý spôsob je pre skúmajúceho takým vysvedčením chudoby, že väčšie ani nemôže byť. Zlato zostáva zlatom, či ho má v ruke knieža alebo žobrák.
Túto nezvratnú skutočnosť snažia sa však mnohí tvrdošijne prehliadať a pozmeniť, a to práve vo veciach pre duchovného človeka najcennejších. Samozrejme s takým istým výsledkom ako so zlatom. Lebo tí, ktorí skutočne hľadajú, nedajú sa ovplyvniť takýmito okľukami a skúmajú vec samotnú. Tí však, ktorí sa dajú ovplyvniť, nie sú ešte dosť zrelí na prijatie Pravdy, tá ešte pre nich nie je.
Už nie je ďaleko hodina, kedy musí začať boj, ktorý tu doteraz chýbal. Jednostrannosť skončí a nastane rázne postavenie sa proti, ktoré zničí každú falošnú domýšľavosť.