Sú to len dve slová, predsa však vyznievajú ako čarovná formulka; lebo prechovávajú v sebe takú svojráznosť, že u každého človeka vyvolajú ihneď akýsi zvláštny cit. Málokedy býva tento cit rovnaký. Podobne ako účinok hudby. Presne tak ako hudba, nachádzajú i tieto dve slová priamu cestu k duchu človeka, k jeho vlastnému „ja“. Prirodzene len u tých, ktorí v sebe ducha celkom neuzavreli, a preto tu na zemi doteraz nestratili pravú ľudskosť.
Každý človek si pri týchto slovách mimovoľne ihneď spomenie na nejaké prežitie z minulosti. Toto sa pred ním živo vynorí a s týmto obrazom aj zodpovedajúci cit.
U jedného sa prejaví túžbyplná mäkkosť, bôľne šťastie a tiež tiché nesplniteľné prianie. U iných však pýcha, zlosť, hrôza alebo nenávisť. Zakaždým si človek spomenie na niečo, čo kedysi zažil, čo na neho urobilo mimoriadny dojem, ale o čom sa domnieval, že to v ňom už dávno pohaslo.
Ale nevyhaslo v ňom nič, nič sa nestratilo z toho, čo kedysi skutočne prežil v sebe. Všetko to ešte môže považovať za svoje vlastníctvo, ako skutočne získané a tým nehynúce. Ale iba prežité! Iné nemôže ožiť pri týchto slovách.
Ak si to človek raz starostlivo a s bdelými zmyslami pozorne všimne, tak čoskoro spozná, čo je v ňom skutočne živé a čo možno nazvať mŕtvou bezduchou škrupinou bezúčelných spomienok.
Zmysel a úžitok pre človeka, ktorého si nesmieme predstavovať len v tele, má len to, čo počas jeho pozemského života dostatočne hlboko zapôsobilo, aby vtlačilo jeho duši pečať, ktorá nezanikne a nedá sa viac zmazať. Len také pečate majú vplyv na utváranie ľudskej duše, a tým i na ďalší pokrok ducha k jeho trvalému vývoju.
V skutočnosti je teda prežité, a tým privlastnené len to, čo zanecháva taký hlboký dojem. Všetko ostatné prehrmí bez účinku, alebo poslúži nanajvýš ako pomocný prostriedok na vyvolanie udalostí, ktoré sú schopné spôsobiť také hlboké dojmy.
Blaho tomu, kto môže nazvať mnoho takýchto silných zážitkov svojím vlastníctvom, bez ohľadu na to, či ich vyvolala radosť alebo žiaľ. Ich dojmy budú raz tým najcennejším, čo si ľudská duša vezme so sebou na cestu do záhrobia. –
Čisto pozemská rozumová činnosť, aká je dnes obvyklá, prospieva len pri správnom použití na uľahčenie telesného bytia na zemi. Prísne vzaté, je to vlastný konečný cieľ každého pôsobenia rozumu! V konečnom dôsledku neprináša nikdy iný výsledok. Tak je to aj so všetkou školáckou múdrosťou, nezáleží na tom, v akom odbore, a tiež pri každej činnosti, či už je to v štátnictve alebo v rodine, u každého jednotlivca alebo národa a napokon u celého ľudstva.
Všetko sa však, žiaľ, podriadilo bezpodmienečne len rozumu, a preto väzí v ťažkých okovách pozemského obmedzenia chápavosti, čo samozrejme muselo pritiahnuť neblahé následky vo všetkom pôsobení a dianí a ešte ich aj pritiahne!
V tom jestvuje len jediná výnimka na celej tejto zemi. Touto výnimkou však nie je cirkev, ako si mnohý bude myslieť a ako by to vlastne malo byť, ale umenie! V tomto hrá rozum nezvratne až druhú rolu. Ale tam, kde rozum nadobudne prevahu, znižuje sa umenie ihneď na remeslo; klesá bezprostredne a tiež nepopierateľne hlboko dolu. Je to dôsledok, ktorý vo svojej jednoduchej prirodzenosti nemôže byť vôbec inakší. V tom nemožno dokázať ani jedinú výnimku.
Ten istý dôsledok možno samozrejme pozorovať i pri všetkom ostatnom. Nie je to pre človeka na zamyslenie? Musí sa to predsa prejaviť, ako keď mu z očí spadnú šupiny. Kto uvažuje a porovnáva, ten pozná celkom zreteľne, že všade, kde vládne rozum, môže prijať tiež len menejcennú náhradu! Na tejto skutočnosti by mal človek poznať, aké miesto prislúcha rozumu od prírody, ak má vzniknúť niečo správne a hodnotné!
Len samotné umenie sa doteraz rodilo z pôsobenia živého ducha, z citu. Len ono malo prirodzený, teda normálny a zdravý pôvod a vývoj. Lenže duch sa neprejavuje v rozume, ale v citoch. Prejavuje sa len v tom, čo sa všeobecne nazýva „srdečnosťou“. Práve to, čo dnešný, na seba tak nesmierne pyšný rozumový človek rád zosmiešňuje a vysmieva sa tomu. Haní takto to najcennejšie na človeku, áno, práve to, čo vôbec človeka robí človekom!
S rozumom nemá duch nič spoločné. Ak človek chce konečne raz nápravu vo všetkom, musí dbať na Kristove slová: „Podľa ich skutkov ich poznáte!“ Nastáva doba, keď sa tak stane.
Len diela ducha majú v sebe život od svojho vzniku, a tým aj trvácnosť a stálosť. Všetko ostatné sa musí zrútiť v sebe, len čo prejde doba jeho rozkvetu. Keď by to malo priniesť ovocie, objaví sa prázdnota!
Pozrite sa predsa len do histórie! Jedine dielo ducha, teda umenie, pretrvalo národy, ktoré už stroskotali následkom svojho chladného, v sebe neživého rozumu. Ani ich veľké, preslávené vedy nemohli im poskytnúť pred tým ochranu. Egypťania, Gréci, Rimania šli touto cestou, neskôr ich nasledovali tiež Španieli a Francúzi, teraz Nemci – ale diela pravého umenia ich všetkých prežili! Nebudú môcť nikdy zaniknúť. Nikto však nevidel tú prísnu pravidelnosť v opakovaniach tohto diania. Žiaden človek nepomyslel na to, aby vypátral pravý koreň tohto ťažkého zla.
Namiesto toho, aby ho hľadali a zastavili tak raz stále sa vracajúci rozpad, slepo sa tomu podriadili a s nárekom a hnevom sa oddali tomuto osudovému „čo sa nedá zmeniť“.
Teraz to nakoniec postihne celé ľudstvo! Mnoho bied leží už za nami, ale ešte väčšie sú pred nami. A hlboká bolesť ide hustými radmi tých, ktorí sú tým už dnes čiastočne postihnutí.
Pomyslite si na všetky tie národy, ktoré už museli padnúť, len čo došli k rozkvetu, k vrcholnému bodu rozumu. Z rozkvetu vyrastajúce plody boli všade tie isté! Nemravnosť, nehanebnosť a nestriedmosť v najrôznejších podobách, ku ktorým sa nezadržateľne pripojil úpadok a zánik.
Bezpodmienečne rovnaký spôsob deja je každému veľmi nápadný! A každý mysliaci človek musí v tomto dianí nájsť jednoznačný spôsob a dôslednosť najprísnejších zákonov.
Jeden po druhom museli konečne tieto národy uznať, že ich veľkosť, ich moc a sláva boli len zdanlivé, udržiavané len násilím a nátlakom, a nie upevňované vlastným zdravím zvnútra.
Otvorte predsa oči namiesto zúfania! Poobzerajte sa okolo seba, učte sa z minulosti, porovnávajte to s posolstvami, ktoré sa k vám dostali z božského už pred tisícročiami a musíte nájsť koreň požierajúceho zla, ktoré jediné tvorí prekážku pre vzostup celého ľudstva.
Len vtedy, keď bude zlo dôkladne vykynožené, bude otvorená cesta k všeobecnému vzostupu, skôr nie. A tento vzostup bude potom trvalý, pretože bude môcť v sebe prechovávať životnosť ducha, čo bolo doteraz vylúčené. –
Skôr ako k tomu pristúpime bližšie, chcem vysvetliť, čo je duch, ako jediné, to skutočne živé v človeku. Duch nie je dôvtip ani rozum! Duch nie sú ani naučené vedomosti. Nesprávne sa teda nazýva „duchaplným“ človek, ktorý mnoho študoval, čítal, pozoroval a vie sa o tom pútavo baviť, alebo keď svojimi dobrými nápadmi a rozumovým dôvtipom sa vie takto zaskvieť .
Duch je niečo celkom iné. Je samostatnou podstatou, prichádzajúcou zo sveta svojej rovnorodosti, ktorá je iná ako časť, ku ktorej patrí zem a tým aj telo. Duchovný svet sa nachádza vyššie a tvorí vrchnú a najľahšiu časť stvorenia. Táto duchovná časť v človeku následkom svojej podstaty má za úlohu vrátiť sa do duchovného, len čo sa od nej uvoľnili všetky hmotné obaly. Popud na to nastane pri presne určenom stupni zrelosti a potom vedie ducha nahor k jeho rovnorodosti, povznášaný silou jej príťažlivosti.[^*]
[^*] Prednáška: „Ja som vzkriesenie i život, nikto neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa!“
Duch nemá s pozemským rozumom nič do činenia, iba s vlastnosťou označovanou ako „srdečnosť“. Duchaplný je teda to isté ako „cituplný“, avšak nie rozumovo bystrý.
Pre ľahšie rozpoznanie tohto rozdielu nech človek použije vetu: „Bolo raz!“ Veľmi mnoho hľadajúcich nájde už týmto vyjasnenie. Ak budú starostlivo sledovať samých seba, tak môžu rozoznať, čo všetko v ich doterajšom pozemskom živote prospievalo ich duši, alebo slúžilo len na to, aby uľahčilo prežitie a ich prácu v pozemskom prostredí. To, čo teda má nielen pozemské, ale aj nadpozemské hodnoty a čo slúži iba pozemským účelom, avšak pre záhrobie ostáva bezcenné. To prvé si môže človek vziať so sebou, to druhé však zanecháva pri odlúčení, ako len sem patriace, pretože naďalej mu to už nemôže byť užitočné. To, čo zanechá, je iba nástroj pre pozemské dianie, pomôcka pre pozemský čas, inak nič.
Ak sa však nástroj nepoužíva ako taký, ale sa hodnotí omnoho vyššie, potom samozrejme nemôže obstáť na tejto výške. Súc na nesprávnom mieste, spôsobuje pochopiteľne nedostatky najrôznejšieho druhu, ktoré časom prinášajú veľmi neblahé následky.
K týmto nástrojom patrí ako najvyšší pozemský rozum, ktorý ako výtvor ľudského mozgu musí v sebe niesť obmedzenie, ktorému zostáva stále podrobené všetko telesne-hrubohmotné v dôsledku svojej vlastnej podstaty. A výtvor tiež nemôže byť iný, ako je jeho pôvod. Zostáva vždy viazaný na druh pôvodu. Práve tak aj diela, ktoré vytvára rozum.
To prirodzene rozumu dáva najnižšiu, len pozemskú chápavosť, úzko viazanú na priestor a čas. Keďže rozum sám pochádza z hrubohmotnosti, ktorá sama osebe je mŕtva a nemá v sebe vlastný život, aj on je bez živej sily. Táto okolnosť sa pochopiteľne prejavuje aj vo všetkom pôsobení rozumu, ktorému je tým znemožnené vložiť do svojich diel niečo živé.
V tomto neúchylnom prirodzenom dianí spočíva kľúč k pochmúrnym udalostiam v priebehu ľudského bytia na tejto malej zemi.
Musíme sa konečne naučiť rozoznávať medzi duchom a rozumom, medzi živým jadrom človeka a jeho nástrojom! Ak sa tento nástroj umiestni nad živé jadro, ako sa to doteraz stávalo, výsledkom bude niečo nezdravé, čo už pri svojom vzniku musí v sebe niesť zárodok smrti. A to živé, to najvyššie, najcennejšie bude tým zošnurované, zviazané a odrezané od svojej potrebnej činnosti tak dlho, pokiaľ po nevyhnutnom zrútení sa mŕtvej stavby nevystúpi ako nehotové voľne zo zrúcanín.
Postavme si teraz namiesto „Bolo raz“ otázku: „Ako to bolo v predchádzajúcej dobe?“ Aký to má iný účinok. Ihneď spozorujeme ten veľký rozdiel. Prvá otázka hovorí k citu, spojenému s duchom. Druhá otázka sa však obracia na rozum. Pri nej sa vynárajú celkom iné obrazy. Sú už vopred zúžené, chladné, bez životného tepla, pretože rozum nemôže dať nič iné.
Najväčšou vinou ľudstva od samého počiatku je však to, že postavilo rozum, schopný vytvárať iba medzerovité diela bez života, na vysoký piedestál a tancovalo okolo neho s obradným zbožňovaním. Dalo sa mu miesto, ktoré smelo byť vyhradené jedine duchu.
Toto počínanie stojí vo všetkom proti zákonom Stvoriteľa, a tým aj proti prírode, pretože tieto zákony sú zakotvené v dianí prírody. Preto tiež nemôže byť nič dovedené k pravému cieľu, ale všetko musí stroskotať na mieste, kde má začať žatva. Nie je možné nič iné, než prirodzené dianie, ktoré sa dá vopred predpokladať.
Inak je to v samotnej technike, v celom priemysle. Táto sa dostala pomocou rozumu do veľkej výšky a v budúcnosti pôjde ešte omnoho ďalej! Táto skutočnosť slúži však ako dôkaz pravdy toho, čo som uviedol. Technika je a zostane vo všetkých veciach čisto pozemská, mŕtva. Keďže rozum patrí tiež ku všetkému pozemskému, dokáže sa v technike skvele rozvinúť, vykonať veľké veci. Stojí tam na pravom mieste, vo svojej skutočnej úlohe!
Lenže všade tam, kde sa musí brať do úvahy aj „živé“, teda čisto ľudské, tam už rozum nevystačí z povahy svojho druhu a musí preto zlyhať, len čo nie je pritom vedený duchom! Lebo len duch je život. Úspech v akomkoľvek druhu činnosti môže priniesť len činnosť rovnorodá. Pozemský rozum preto nebude môcť nikdy pôsobiť v duchu! Preto bolo ťažkým previnením ľudstva, že povýšilo rozum nad život.
Človek tak priamo prevrátil svoju úlohu oproti prirodzenému určeniu Stvoriteľa. Postavil ju takrečeno na hlavu, keď zaradil na najvyššie miesto, patriace jedine živému duchu, svoj rozum, hoci tento patrí až na druhé a len pozemské miesto. Preto je teraz tiež celkom prirodzené, že človek je prinútený namáhavo pátrať zdola nahor, pričom v ďalšom rozhľade mu prekáža rozum, postavený nad ducha svojou obmedzenou chápavosťou, namiesto toho, aby sa mohol prostredníctvom ducha dívať zhora nadol.
Ak sa chce prebudiť, musí vopred „premiestniť svetlá“. To, čo je teraz navrchu, rozum, presunúť na miesto, určené mu prírodou a ducha postaviť opäť na najvyššie miesto. Toto potrebné premiestnenie je pre dnešného človeka už nie také ľahké. –
Keď ľudia kedysi premiestnili rozum nad ducha, čím sa prenikavo postavili proti vôli Stvoriteľa, teda proti prírodným zákonom, bol to vlastne „pád do hriechu“. Jeho následky nepredstihne nijaká hrôza. Tento pád do hriechu vzrástol potom do „dedičného hriechu“, pretože povýšenie rozumu na samovládcu, malo prirodzene opäť za následok, že jednostranné pestovanie a činnosť posilňovali časom jednostranne i mozog do tej miery, že mohutnela len tá časť, ktorá mala vykonávať prácu rozumu, avšak druhá musela zakrpatieť. Táto zanedbaním zakrpatená časť môže sa preto uplatňovať dnes len ako nespoľahlivý mozog snov, ktorý ešte aj pritom je pod silným vplyvom takzvaného denného mozgu, ktorým sa prejavuje rozum.
Tá časť mozgu, ktorá má tvoriť most k duchu, alebo lepšie povedané, most od ducha k všetkému pozemskému, je tým tiež ochromená, spojenie prerušené alebo silne uvoľnené. Človek tým znemožnil v sebe každé prejavenie ducha a tým aj možnosť svoj rozum „oduševniť“, preduchovniť a oživiť.
Obe časti mozgu museli by byť celkom rovnomerne vypestované pre spoločnú harmonickú činnosť, ako všetko v tele. Vedúcim mal byť duch a vykonávajúcim tu na zemi rozum. Preto je samozrejmé, že všetka telesná činnosť a dokonca aj samotné telo nemôžu byť také, aké mali byť. Toto dianie potom preniká prirodzene všetkým! Pretože tým chýba to podstatné pre všetko pozemské!
Je ľahko pochopiteľným javom, že so znemožnením duchovnej činnosti súviselo súčasne aj vzdialenie sa od božského a odcudzenie sa mu. Už k nemu nebolo žiadnej cesty.
To malo nakoniec znovu tú nevýhodu, že už po tisícročia si každé novonarodené detské telo prináša na zem v dôsledku stále hlbšie zasahujúceho dedenia taký veľký predný rozumový mozog, že každé dieťa táto okolnosť už vopred opäť hravo podrobí rozumu, len čo sa tento mozog rozvinie do plnej činnosti. Priepasť medzi oboma časťami mozgov teraz nadobudla už takých rozmerov a pomer pracovných možností je taký nerovný, že u väčšiny ľudí sa zlepšenie nedá docieliť bez katastrofy.
Dnešný rozumový človek už nie je normálnym človekom, pretože mu chýba správne vyvinutie hlavnej časti jeho mozgu, patriacej plnohodnotnému človeku, ktorú však terajší človek nechával po tisícročia krpatieť. Každý rozumový človek bez výnimky má len zmrzačený normálny mozog! Preto túto zem po celé tisícročia ovládajú mozgoví mrzáci. Normálneho človeka považujú za nepriateľa a snažia sa ho utlačovať. Vo svojej zakrpatenosti sa domnievajú, že vytvárajú veľké veci, a pritom nevedia, že normálny človek je schopný vykonať desaťnásobne viac a vytvára diela, ktoré majú trvácnosť, sú dokonalejšie ako dnešné snaženie! Na dosiahnutie tejto schopnosti má každý naozaj vážne hľadajúci cestu otvorenú!
Rozumový človek však už nebude môcť byť tak ľahko schopný pochopiť niečo z toho, čo k činnosti tejto zakrpatenej časti mozgu patrí! Jednoducho to nedokáže, aj keby ako chcel a len pre svoje vlastné dobrovoľné obmedzenie sa vysmieva všetkému, čo je pre neho nedosiahnuteľné a čo ani nikdy nepochopí v dôsledku svojho v skutočnosti zaostalého, nie normálneho mozgu.
V tom práve spočíva najstrašnejšia časť kliatby tohto neprirodzeného poblúdenia. Harmonická spolupráca oboch častí mozgu, patriaca bezpodmienečne normálnemu človeku, je pre dnešných rozumových ľudí nazývaných materialistami, definitívne vylúčená! –
Byť materialistom, to veru nie je chvála, ale skôr preukázateľný dôkaz o zakrpatenosti mozgu.
Na tejto zemi teda vládne dosiaľ neprirodzený mozog, ktorého pôsobenie musí samozrejme nakoniec tiež zapríčiniť nezadržateľné zrútenie všetkého, pretože všetko to, čo takýto mozog chce vytvoriť, skrýva v sebe prirodzene následkom zakrpatenia už od počiatku disharmóniu a chorobnosť.
Teraz sa už na tom nedá nič viac zmeniť, avšak treba to nechať pokojne dôjsť k zrúteniu, ktoré sa prirodzene vyvíja. Potom však nadíde deň vzkriesenia pre ducha a tiež nový život! Otrok rozumu, ktorý mal po tisícročia hlavné slovo, je tým navždy zavrhnutý! Nikdy sa už nebude môcť pozdvihnúť, pretože ho dôkazy a vlastné prežitia donútia, aby sa ako chorý a duchovne ochudobnený konečne dobrovoľne sklonil pred tým, čo nemohol pochopiť. Už nikdy viac mu nebude daná príležitosť vystupovať proti duchu, ani posmechom, ani násilím s predstieraním práva, tak ako to bolo použité i proti Synovi Božiemu, ktorý musel proti tomu bojovať.
Vtedy by ešte bol býval čas na odvrátenie mnohých nešťastí. Ale teraz už nie; lebo už nemožno preklenúť uvoľnené spojenie medzi oboma časťami mozgu.
Nájde sa mnoho rozumových ľudí, ktorí sa budú chcieť opäť vysmievať výkladom tejto prednášky. Avšak okrem prázdnych hesiel, ako vždy, nemôžu pritom uviesť ani jediný skutočne vecný protidôkaz. Každý vážne hľadajúci a mysliaci človek bude musieť takú slepú horlivosť brať ako opätovný dôkaz toho, čo som tu vyložil. Títo ľudia jednoducho nemôžu, aj keď sa o to usilujú. Považujme ich odteraz za chorých, ktorí čoskoro budú potrebovať pomoc… a pokojne vyčkávajme.
Nie je treba nijaký boj ani násilie, aby sa dosiahol potrebný pokrok, koniec príde sám od seba. Aj tu sa prejaví prirodzené dianie v neochvejných zákonoch všetkých zvratných pôsobení celkom neúprosne a aj dochvíľne. – –
Potom má povstať „nové pokolenie“ podľa tak mnohých zvestovaní. Nebude však pozostávať len z novonarodených, ktorí už teraz podľa pozorovaní v Kalifornii a tiež v Austrálii, akoby boli obdarení akýmsi „novým zmyslom“, ale hlavne už zo žijúcich ľudí, ktorí sa vplyvom nejedného prichádzajúceho diania stanú v krátkom čase „vidiacimi“. Potom budú mať ten istý „zmysel“ ako teraz novonarodení; lebo tento zmysel nie je nič iné ako schopnosť stáť vo svete s voľným, nestiesneným duchom, ktorý sa už nedá utláčať obmedzenosťou rozumu. Dedičný hriech sa tým vymaže!
Toto všetko však nemá nič spoločné s vlastnosťami označovanými doteraz ako „okultné schopnosti“. Je to potom iba normálny človek, aký má byť! Že sa stal „vidiacim“, nemá nič spoločné s „jasnovidnosťou“, znamená iba toľko, že „nahliadol“, čiže poznal.
Ľudia budú potom schopní pozerať sa na všetko nezaujate, čo neznamená nič iné, než posudzovať správne. Budú vidieť rozumového človeka takého, aký skutočne je, s jeho obmedzenosťou, nebezpečnou pre neho i jeho okolie, z ktorej súčasne vzniká namyslená panovačnosť a svojhlavosť, ktoré k tomu vlastne patria.
Uvidia tiež, ako po celé tisícročia trpelo ľudstvo pod týmto jarmom v prísnej dôslednosti, raz v takej, raz v onakej forme. Uvidia, ako toto zakorenené zlo, úhlavný to nepriateľ, smerovalo vždy proti vývoju slobodného ľudského ducha, teda proti hlavnému účelu bytia človeka! Nič im neunikne. Ani trpká istota, že všetky utrpenia, strasti a každý úpadok sa museli dostaviť kvôli tomuto zlu. Zlepšenie nemohlo nikdy nastať, pretože nahliadnutie bolo už vopred vylúčené obmedzením chápavosti.
Týmto prebudením sa však skončí tiež každý vplyv a každá moc rozumárov. Na všetky časy! Potom nastane nová, lepšia epocha pre ľudstvo, v ktorej sa staré už nebude môcť udržať.
Tým nadíde dnes už státisícmi vytúžené nutné víťazstvo ducha nad zlyhávajúcim rozumom. Mnohí z doteraz bludne vedených davov pritom ešte spoznajú, že si výraz „rozum“ vykladali dosiaľ úplne falošne. Väčšina z nich ho považovala jednoducho bez rozmýšľania za modlu len preto, že všetci ostatní ho tiež tak brali. Taktiež preto, že všetci stúpenci rozumu prostredníctvom moci a zákonov sa dokázali ustavične hrať na neomylných a neobmedzených vladárov. Mnohí sa preto ani nesnažia, aby odkryli ich skutočnú prázdnotu a nedostatky, ktoré sa za tým skrývali.
Pravdaže nájdu sa aj niektorí, ktorí už po desaťročia bojujú proti tomuto nepriateľovi s húževnatou energiou a s presvedčením, skryte a tiež čiastočne aj verejne, vystavení zavše najťažším útrapám. Avšak bojujú bez toho, žeby poznali samotného nepriateľa! A to pochopiteľne sťažovalo úspech. Už vopred ho znemožňovalo. Meč bojovníkov nebol dosť naostrený, pretože ho ustavične štrbili na podružných javoch. Pri týchto bezvýznamných veciach neustále triafali vedľa do prázdna, plytvajúc tak vlastnou silou a trieštiac len svoje vlastné rady.
V skutočnosti je len jeden nepriateľ ľudstva na všetkých frontoch: doteraz neobmedzená nadvláda rozumu! To bol ten veľký pád do hriechu, najťažšie previnenie človeka, ktoré spôsobilo všetko zlo. Z toho vznikol dedičný hriech, a to je aj Antikrist, o ktorom bolo zvestované, že pozdvihne svoju hlavu. Zreteľnejšie vyjadrené, panstvo rozumu je jeho nástrojom, pomocou ktorého mu ľudia podľahli. Jemu, nepriateľovi Boha, samému Antikristovi… Luciferovi![^**]
[^**] Prednáška: „Antikrist“
Stojíme uprostred tejto doby! Lucifer prebýva dnes v každom človeku, pripravený ho zničiť, lebo jeho činnosť prináša ihneď odvrátenie od Boha ako celkom prirodzený následok. Len čo získa nadvládu, ducha odreže.
Preto nech je človek bdelý na stráži. –
Svoj rozum nemá preto zmenšovať, ale učiniť ho nástrojom, čím v skutočnosti je, avšak nikdy nedopustiť, aby bol smerodajnou vôľou. Nikdy nie vládcom!
Človek budúceho pokolenia bude môcť pozerať na dnešnú dobu len s odporom, hrôzou a s hanbou. Približne tak, ako sa cítime pri vstupe do starých mučiarní. Aj tam vidíme zlé plody hospodárenia chladného rozumu. Je preto zaiste nepopierateľné, že človek len s troškou srdečnosti, teda s činnosťou ducha, by nikdy nebol vymyslel také hrôzy! Celkove ani dnes to nie je iné, iba ak trošku zatušované a utrpenie širokých más je práve také zhnité ovocie ako niekdajšie mučenie jednotlivcov.
Keď sa potom človek pozrie naspäť, neprestane krútiť v údive hlavou. Spýta sa sám seba, ako bolo možné po celé tisícročia znášať tieto omyly. Na to je samozrejme jednoduchá odpoveď: násilím. Kamkoľvek sa pozrieme, všade je to celkom zreteľne poznať. Odhliadnuc od čias šerého dávnoveku, stačí len vstúpiť už do zmienených mučiarní, ktoré ešte aj dnes možno vidieť všade, a nie je to tak dávno, čo sa ešte používali.
Zmocňuje sa nás hrôza, keď pozeráme na tieto staré mučidlá. Koľko chladnej surovosti je v nich, koľko beštiálnosti! Sotva dnešný človek zapochybuje o tom, že vtedajšie počínanie bolo najťažším zločinom. Na zločincoch sa tým páchal ešte väčší zločin. Ale aj nejeden nevinný bol vytrhnutý z rodiny, zbavený slobody a surovo zvrhnutý do týchto kobiek. Aké náreky, aké výkriky bolesti tu zaznievali od tých, ktorí boli úplne bez obrany vydaní mučiteľom. Ľudia museli trpieť také veci, na ktoré možno myslieť len s hrôzou a odporom.
Každý sa mimovoľne spýta, či to skutočne bolo ľudsky možné, čo všetko sa tu páchalo na bezbranných ľuďoch, a to ešte s predstieraním plného práva. Práva, ktoré bolo predsa kedysi vynútené len násilím. A tak sa opäť telesnými bolesťami vynucovalo priznanie viny od podozrivých, aby potom mohli byť pohodlne zavraždení. I keď tieto priznania viny boli len vynútené, aby sa uniklo nezmyselným telesným mukám, predsa to sudcom stačilo. Potrebovali priznanie len preto, aby sa vyhovelo „slovu“ zákona. Či sa títo obmedzenci skutočne domnievali, že sa tým môžu očistiť aj pred božskou vôľou? A že tak uniknú pred neúprosne pracujúcim základným zákonom zvratného pôsobenia?
Všetci títo ľudia boli buďto vyvrheľmi najbezcitnejších zločincov, ktorí sa drzo opovažovali vykonávať súd nad druhými, alebo sa v tom zreteľne prejavovala chorobná obmedzenosť pozemského rozumu. Tretia možnosť neexistuje.
Podľa božských zákonov vo stvorení nemal by žiadny hodnostár a žiadny sudca, bez ohľadu na to, aký úrad tu na zemi zastáva, nikdy stáť vo svojom konaní pod ochranou tohto úradu. Naopak, mal by za všetko on sám a skutočne osobne, bez ochrany, ako každý iný človek, niesť plnú zodpovednosť za všetko to, čo robí vo svojom úrade. Nielen duchovne, ale aj pozemsky. Potom to bude každý brať omnoho vážnejšie a starostlivejšie. A takzvané „omyly“ sa celkom určite nebudú tak ľahko vyskytovať, omyly, ktorých následky sa nedajú už nikdy napraviť. A pritom sa vôbec neprihliada na telesné a duševné utrpenie takto postihnutých a ich príbuzných.
Ďalej si tiež všimnime k tomu patriacu kapitolu o procesoch s takzvanými „čarodejnicami“!
Kto mal niekedy prístup nahliadnuť do súdnych spisov o takých procesoch, v tom sa muselo so vzplanutím veľkej hanby vynoriť prianie, aby nikdy nepatril k tomuto ľudstvu. Ak mal vtedy niektorý človek iba znalosť o liečivých bylinách, či už z praktických skúseností alebo z tradície, a pomohol tým trpiacim ľuďom, ktorí ho o to prosili, dostal sa za to neúprosne pod tieto mučidlá, z ktorých ho nakoniec vyslobodila len smrť ohňom, ak jeho telo ešte predtým nepodľahlo týmto ukrutnostiam.
I samotná telesná krása vtedy mohla dať na to podnet, zvlášť cudnosť, ktorá nechcela byť po vôli.
A potom tie hrôzy inkvizície! Je to len pomerne málo rokov, ktoré nás oddeľujú od tohto „vtedy“!
Ako my dnes v tom vidíme nespravodlivosť, práve tak to vtedy cítil i ľud. Lebo ten nebol ešte taký obmedzený „rozumom“ a u neho tu i tam prenikal ešte cit, teda duch.
Či sa v tom všetkom dnes nepoznáva úplná obmedzenosť? Nezodpovedná hlúposť?
Hovorí sa o tom s povýšenosťou a krčením ramien, ale v základe sa na tom nič nezmenilo. Obmedzená namyslenosť voči všetkému, čomu sa nerozumie, je tu ešte stále! Lenže namiesto týchto mučení je teraz po ruke verejný výsmech pri všetkom, čomu sa nerozumie pre vlastnú obmedzenosť.
Len nech sa nejeden kajúcne bije do pŕs a vážne o tom premýšľa bez toho, že by šetril sám seba. Rozumoví hrdinovia, to znamená nie celkom normálni ľudia, sa od začiatku dívajú, mnohokrát aj pred súdom, ako na podvodníka na každého človeka, ktorý má nejakú schopnosť, alebo vie niečo, čo je ostatným skryté. Azda že vidí jemnohmotným zrakom tiež jemnohmotný svet ako prirodzené dianie, o ktorom sa celkom v krátkom čase nebude viac pochybovať, a tým menej proti nemu brutálne bojovať.
A beda tomu, kto si s tým nevie rady, ale s úplnou nevinnosťou o tom hovorí, čo videl a čo počul. Musí sa toho obávať, ako prví kresťania za Nerona a jeho pomocníkov, pripravených vždy na vraždu.
Ak má teraz ešte iné schopnosti, ktoré vyslovene rozumovými ľuďmi nebudú môcť byť nikdy pochopené, taký človek bude potom celkom určite nemilosrdne štvaný, ohováraný a odstrkovaný, ak nebude konať každému po vôli. Ak to len bude možné, spraví sa „neškodným“, ako sa to zvykne pekne vyjadriť. Nikto si nerobí z toho výčitky svedomia. Taký človek je ešte dnes považovaný za štvanú zver každým, niekedy vnútorne veľmi nečistým človekom. Čím je niekto obmedzenejší, tým väčšia je jeho klamná predstava o vlastnej múdrosti a náchylnosť na povýšenosť.
Ľudstvo sa nijako nepoučilo z týchto udalostí starých čias, s ich mučiarňami, upaľovaním a takými smiešnymi záznamami týchto procesov! Pretože každý smie ešte aj dnes špiniť a urážať všetko, čo je pre neho nezvyčajné a nepochopiteľné. V tomto ohľade sa nedeje vôbec inak, než bývalo predtým.
Ešte horšie ako u svetských súdov bolo pri inkvizíciách, ktoré vykonávala cirkev. Tu boli výkriky mučených prehlušované nábožnými modlitbami. Bol to výsmech z vôle božskej vo stvorení! Vtedajší cirkevní predstavitelia tým dokázali, že nemajú ani poňatia o pravej náuke Kristovej, ani o božstve a jeho tvorivej vôli, ktorej zákony nezvratne spočívajú vo stvorení a tam pôsobia už od počiatku až do konca všetkých dní.
Boh dal ľudskému duchu v jeho podstate slobodnú vôľu rozhodnutia. Len v nej môže dozrievať tak ako má, obrusovať sa a plne rozvinúť. Len v tom spočíva pre neho možnosť vývoja. Keď je však táto slobodná vôľa podväzovaná, tak je prekážkou, ak nie práve násilným vrhnutím späť.
Ale kresťanské cirkvi, ako aj mnohé náboženstvá, bojovali vtedy proti tomuto božskému ustanoveniu a vystupovali proti nemu s najväčšou krutosťou. Mučením a nakoniec smrťou chceli ľudí donútiť, aby si vybrali a šli po takých cestách, aby urobili také priznania, ktoré boli proti ich presvedčeniu, teda proti ich vôli. Tým sa prehrešovali proti božskému príkazu. No nielen to, ale oni zabraňovali ľuďom vo vzostupe ich ducha a vrhali ich ešte o stáročia späť.
Keby sa tu bola prejavila aspoň iskrička citu, teda ducha, tak by sa nikdy nesmelo a ani nemohlo stať niečo také! Podľa toho všetko neľudské spôsobila len chladnosť rozumu.
Historicky preukázateľne dokonca nejeden pápež dal použiť jed a dýku, aby uskutočnil svoje čisto pozemské priania, svoje ciele. To mohlo byť len pod nadvládou rozumu, ktorý si na svojom víťaznom ťažení podmaňoval všetko, pred ničím sa nezastavil. –
A nad všetkým tým spočívala a spočíva v neodvratnom dianí železná vôľa nášho Stvoriteľa. Pri prechode do záhrobia každý človek je zbavený pozemskej moci a jej ochrany. Jeho meno, jeho postavenie, všetko sa pominulo. Len úbohá ľudská duša prichádza, aby tam prijala, vychutnala, čo zasievala. Ani jediná výnimka nie je možná! Jej cesta ju bude viesť cez celé súkolesie nevyhnutného zvratného pôsobenia božskej spravodlivosti. Tam nejestvuje ani cirkev, ani štát, iba jednotlivé ľudské duše, ktoré musia skladať účty za každý učinený omyl!
Kto koná proti vôli Božej, kto teda vo stvorení hreší, ten je podrobený následkom tohto prestúpenia. Nezáleží na tom, kto to je a pod akou zámienkou sa to vykonalo. Nech je to jednotlivec pod ochranným plášťom cirkvi, alebo súdnictva… zločin na tele alebo na duši je a zostane zločinom! To sa nedá ničím zmeniť, ani predstieraním práva, ktoré ani zďaleka nebýva vždy právom; lebo samozrejme aj zákony ustanovili len rozumoví ľudia, a preto musia v sebe niesť pozemskú obmedzenosť.
Len sa pozrime na právo toľkých štátov, menovite Strednej a Južnej Ameriky. Človek, ktorý dnes vedie vládu a požíva všetky pocty, môže sa už zajtra dostať do žalára ako zločinec, alebo byť popravený, ak sa jeho protivníkovi pošťastí strhnúť na seba túto vládu násilím. Ak sa mu to nepodarí, bude tento pokladaný nie za predstaviteľa vlády, ale za zločinca a bude prenasledovaný. A všetky úradné orgány slúžia ochotne jednému ako druhému. Dokonca i cestovateľ po svete, ak prechádza z jedného štátu do druhého, musí často meniť svoje zmýšľanie ako oblek, aby ho všade pokladali za dobrého človeka. Čo sa v jednom štáte považuje za zločin, to je v druhom už veľmi často dovolené, ba čo viac, možno aj vítané.
To prirodzene môže byť len pri vymoženostiach pozemského rozumu, nie však tam, kde rozum ako nástroj živého ducha musí zaujať svoje prirodzené miesto; lebo ten, kto poslúcha ducha, nebude nikdy prehliadať zákony Božie. A kde sa tieto zákony berú ako základ, tam nemôžu byť žiadne nedostatky, žiadne medzery, tam môže byť iba jednotnosť, šťastie a mier. Prejavy ducha môžu byť vždy a všade vo svojich základných rysoch len rovnaké. Nikdy nebudú stáť proti sebe.
Aj právnictvo, lekárstvo a štátnictvo musí zostať len povrchným remeslom tam, kde len rozum vytvára základy a duchovné v nich sa vynecháva. Jednoducho to inak nie je možné. Pritom treba neustále vychádzať zo skutočného pojmu „duch“. –
Veda je produkt, ale duch je život, ktorého hodnotu a silu možno merať len podľa jeho spojenia s pôvodom duchovného. Čím vrúcnejší je tento vzťah, tým hodnotnejšia a mocnejšia je časť, ktorá vyšla z tohto pôvodu. Ale čím viac sa toto spojenie uvoľňuje, tým vzdialenejšia, cudzejšia, osamelejšia a slabšia musí byť oddelená časť, teda dotyčný človek.
To všetko sú také jednoduché samozrejmosti, že je neuveriteľné, ako poblúdení ľudia, rozumovo založení, chodia okolo nich znova a znova ako slepí. Veď čo prináša koreň, to sa dostane kmeňu, kvetom i ovociu! Ale aj tu sa prejavuje to beznádejné sebaobmedzenie v chápaní. Namáhavo si pred seba postavili múr, ponad ktorý už nemôžu viac pozerať a tým menej cezeň.
Všetkým duchovne živým ľuďom musia však títo poblúdenci so svojím povýšeneckým a posmešným úsmevom, ako aj so svojou vypínavosťou a pozeraním sa zvrchu na všetkých, nie tak hlboko zotročených, niekedy pripadať ako úbohí, chorí ľudia. I napriek súcitu s nimi musia byť ponechaní vo svojom blude, pretože hranica ich chápavosti necháva prejsť všetky skutočnosti opačných dôkazov bez akéhokoľvek dojmu. Každá námaha niečo na tom zlepšiť, musí sa rovnať márnej snahe, chcieť uzdraviť choré telo prehodením nového lesklého pláštika.
Materializmus je už teraz za svojím vrcholným bodom, všade zlyháva a musí sa čoskoro zrútiť v sebe. Pritom, pravdaže, strhne so sebou aj mnoho dobrého. Jeho stúpenci sú už dnes na konci svojho umu. Zanedlho budú zmätení zo svojho diela a potom zo seba samých bez toho, že by spoznali priepasť, ktorá sa pred nimi otvorila. Čoskoro budú ako stádo bez pastiera, jeden druhému nebudú dôverovať, každý pôjde svojou vlastnou cestou, no i napriek tomu sa pritom bude pyšne vyvyšovať jeden nad druhým. Nepremyslene, riadiac sa len podľa starého zvyku.
So všetkými znameniami vonkajšieho lesku svojej prázdnoty zrútia sa tiež nakoniec slepo do priepasti. Považujú za ducha aj výplody svojich vlastných mozgov. Ako však môže mŕtva hmota vytvoriť živého ducha? V mnohých veciach sú pyšní na svoje exaktné myslenie a pritom v hlavných veciach celkom bez rozpakov ponechávajú najnezodpovednejšie medzery.
Každý nový krok, každý pokus o nápravu bude musieť mať v sebe vždy znovu všetku suchopárnosť rozumového diela a tým aj zárodok neodvratného úpadku.
Všetko, čo takto hovorím, nie je žiadnym prorokovaním ani planým predpovedaním, ale nezmeniteľným následkom všetko oživujúcej Stvoriteľovej vôle, ktorej zákony vysvetľujem vo svojich prednáškach. Kto so mnou v duchu sleduje cesty, ktoré som v nich jasne naznačil, ten musí tiež dovidieť a spoznať neodvratný koniec. A všetky náznaky toho sú už tu.
Ľudia si sťažujú a bedákajú, pozerajú s odporom, ako sa výstrelky materializmu prejavujú vo formách sotva uveriteľných. Úpenlivo prosia a modlia sa za oslobodenie zo súženia, za nápravu, za ozdravenie z nesmierneho úpadku. Tých niekoľko, ktorí si dokázali uchovať nejaké záchvevy svojho duševného života z búrlivého prívalu neuveriteľného diania, tí, ktorí sa duchovne neudusili vo všeobecnom úpadku, ktorý nesie klamlivo na čele pyšný názov „pokrok“, tí sa cítia ako vyvrheli, zaostalci a bezduchí stúpenci novej doby sa na nich aj tak pozerajú a posmievajú sa im.
Vavrínový veniec všetkým tým, ktorí mali odvahu nepripojiť sa k davom! Tí, ktorí hrdo odmietli ísť po príkro šikmej ploche!
Námesačník je každý, kto sa chce nad tým ešte dnes rmútiť! Otvorte oči! Vari nevidíte, že všetko, čo vás utláča, je už začiatkom náhleho konca, teraz už len zdanlivo panujúceho materializmu? Celá stavba je už na zrútenie aj bez pričinenia tých, ktorí pod ním trpeli a ešte aj trpieť musia. Ľudstvo rozumu musí teraz žať, čo po celé tisícročia vytvorilo, živilo, pestovalo a velebilo.
Podľa ľudského výpočtu je to dlhá doba, pre samočinné Božie mlyny vo stvorení len krátka piaď. Kde sa len pozriete, všade nastáva zlyhanie. Valí sa to naspäť a hrozivo dvíha ako ťažká hradba, aby zakrátko prevaliac sa a zrútiac sa v sebe, pochovala hlboko pod sebou svojich zbožňovateľov. Je to neúprosný zákon zvratného pôsobenia, ktorý sa pri tomto rozuzlení musí prejaviť ako strašný, pretože po celé tisícročia aj napriek mnohorakým skúsenostiam nikdy nenadišla zmena k vyššiemu, ale naopak, tá istá nepravá cesta sa ešte širšie vyšliapavala.
Vy, ktorí klesáte na mysli, váš čas je tu! Hore hlavu, ktorú ste museli často kloniť plní hanby, keď vám nespravodlivosť a hlúposť pripravovali také hlboké utrpenie. Pozrite sa dnes pokojne na protivníka, ktorý sa toľko snažil vás utlačovať!
Jeho doterajšie skvostné rúcho je už veľmi potrhané. Každou trhlinou vidieť konečne jeho postavu v pravej podobe. Neistý, avšak nie menej domýšľavý, nechápavo hľadí z nich unavený produkt ľudského mozgu, rozum, ktorý sa dal povýšiť na ducha!
Len si smelo strhnite pásku z očí a poobzerajte sa bystrejšie okolo seba. Samotná prehliadka inak dobrých časopisov napovie bystrému pozorovateľovi kadečo. Uvidí kŕčovité úsilie lipnúť ešte na všetkých starých predstavách. S aroganciou a často s hrubým vtipkovaním snažia sa zakryť stále zreteľnejšie sa ukazujúce neporozumenie. Nechutnými výrazmi chce človek často posudzovať niečo, o čom v skutočnosti celkom očividne nemá ani potuchy, ani tomu nerozumie.
Dokonca i ľudia s dobrými sklonmi utiekajú sa dnes bezmocne na nečisté cesty, len aby si nemuseli priznať, že tak mnoho vecí presahuje chápavosť ich vlastného rozumu, na ktorý jedine chceli sa doteraz spoliehať. Necítia smiešnosť takéhoto počínania, nevidia prázdnotu, ktorú tým pomáhajú len zväčšovať. Zmätení, oslepení, čoskoro budú stáť pred Pravdou a v smútku budú rekapitulovať svoj pochybený život. Zahanbení konečne spoznajú, že práve tam boli hlúpi, kde sa mylne domnievali, že sú múdri.
Ako ďaleko to dnes už došlo? Človek svalov je tromf! Či vážny bádateľ, ktorý po desaťročia trvajúcom zápase objavil sérum, každoročne chrániace a tiež pomáhajúce státisícom dospelých i detí proti smrteľným chorobám, mohol sláviť také triumfy ako boxer, ktorý čisto pozemskou hrubou surovosťou premohol v zápase blížneho? Má z toho predsa aspoň jediná ľudská duša nejaký úžitok? Len pozemsky, všetko pozemsky, to znamená nízko v celom diele stvorenia! Celkom podľa zlatého teľaťa rozumovej činnosti. Ako triumf tohto k zemi tak pripútaného hlineného lživládcu nad ujarmenou ľudskosťou! – –
A nikto nevidí toto prudké rútenie sa do hroznej hlbiny!
Kto to cíti, zahaľuje sa predbežne ešte do mlčania so zahanbujúcim vedomím, že by ho vysmiali, keď prehovorí. Je to už šialený závrat, v ktorom však klíči poznanie neschopnosti. A s tušením tohto poznania vzpiera sa všetko ešte viac už aj zo vzdoru, z márnivosti a v neposlednom rade aj zo strachu a hrôzy pred tým, čo príde. Nikto nechce za žiadnu cenu myslieť na koniec tohto veľkého omylu! Stáva sa to kŕčovitým lipnutím na pyšnej stavbe zašlých tisícročí, celkom podobnej veži babylonskej, a tiež to tak skončí!
Dosiaľ nesklonený materializmus nesie v sebe tušenie smrti, ktoré sa prejavuje každý mesiac zreteľnejšie. –
Ale mnohé ľudské duše sa prebúdzajú na všetkých miestach, na celej zemi! Nad leskom Pravdy je rozprestretá už len tenká vrstva starých mylných názorov, ktorú odvanie prvý náraz vetra očisty. Tým sa oslobodí jadro, ktorého žiarenie sa spojí s mnohými inými, a tak z neho vzplanie žiariaci kužeľ, ktorý ako zápalná obeť vďaky bude stúpať nahor do ríše svetlej radosti, k nohám Stvoriteľa.
To bude doba vytúženej tisícročnej ríše, ktorá leží pred nami v žiarivom zasľúbení ako veľká hviezda nádeje!
A tým bude konečne odčinený veľký hriech celého ľudstva proti duchu, ktorého ľudstvo pomocou rozumu držalo pripútaného k zemi! Len to je tá pravá cesta návratu k prirodzenému, cesta podľa vôle Stvoriteľa, ktorý chce, aby ľudské diela boli veľké a preniknuté živými citmi! Víťazstvo ducha bude však súčasne aj víťazstvom najčistejšej lásky!