Ako hlboká noc spočíva jemnohmotné temno nad touto zemou! Už veľmi dlho. Drží zem v dusivom objatí tak tesne a pevne, že každý vystupujúci svetlý cit podobá sa plameňu, ktorý bez kyslíka stráca silu a rýchlo blednúc sám od seba uhasína.
Strašný je tento jemnohmotný stav, ktorý sa toho času prejavuje vo svojom najhoršom účinku. Kto by smel len na päť sekúnd pozerať na toto dianie, tomu by zdesenie zobralo všetku nádej na záchranu! –
A to všetko bolo spôsobené len previnením samotných ľudí. Ich vinou pre sklon k nízkemu. Najväčším nepriateľom bolo si pritom ľudstvo samo. Dnes sa dokonca aj tí niekoľkí, ktorí sa opäť vážne usilujú dostať sa nahor, vystavujú nebezpečenstvu, že budú spolustrhnutí do hlbín, kde teraz tí ostatní dozrievajú s príšernou rýchlosťou.
Podobá sa to objatiu, za ktorým bezpodmienečne nasleduje smrteľné pohltenie. Pohltenie dusným, hustým bahnom, kde všetko bezhlasne zahynie. To už nie je zápas, ale len tiché, nemé, príšerné hrdúsenie.
A človek to nepoznáva. Duchovná lenivosť ho ponecháva slepým voči tomuto skazonosnému dianiu.
Bahno však vysiela neustále svoje jedovaté výpary, oslabujúc ešte silných a ostražitých, aby aj oni usínajúc a zbavení sily klesli spolu s ostatnými.
Tak to dnes vyzerá na tejto zemi. To nie je obraz, čo tým rozvíjam, ale život! Skutočne sa trvalo takéto dianie odohráva, pretože všetko jemnohmotné má formy, vytvorené a oživované cítením ľudí. A to je prostredie čakajúce na ľudí, až budú musieť odísť z tejto zeme a nebudú môcť byť odvedení nahor na jasnejšie a krajšie nivy.
Temno sa však sťahuje stále viac.
Preto sa blíži čas, keď táto zem bude musieť byť na nejakú dobu ponechaná vláde temna bez priamej pomoci zo Svetla, pretože si to ľudstvo vynútilo svojím chcením. Následky chcenia väčšiny ľudí museli privodiť tento koniec. – Je to doba, ktorú smel kedysi vidieť Ján, kedy Boh zahaľuje svoju tvár. –
Všade vôkol je noc. Avšak v najväčšej núdzi, keď všetkému i tomu, čo je lepšie, hrozí utopenie, začínajú svitať aj ranné zore! Svitanie však prinesie vopred bôle veľkej očisty. Táto očista je nevyhnutná prv, ako bude môcť začať záchrana všetkých vážne hľadajúcich. No nikomu z tých, ktorí sa usilujú o nízke, nebude môcť byť podaná pomocná ruka! Budú sa musieť zrútiť až do tých hrôzyplných hlbín, kde jedine ešte môžu dúfať v prebudenie, a to v utrpeniach, v ktorých sa musia zoškliviť sami sebe.
Tí, ktorí doteraz mohli s posmechom a zdanlivo beztrestne klásť prekážky všetkým nahor sa usilujúcim, zmĺknu a zamyslia sa, až nakoniec ešte žobrajúc a nariekajúc úpenlivo budú prosiť o pravdu.
Nebude to potom pre nich také ľahké, budú nezadržateľne prevedení medzi mlynskými kameňmi železných zákonov božskej spravodlivosti, až kým v prežití nespoznajú svoje omyly. –
Na svojich cestách mohol som spoznať, že medzi lenivých ľudských duchov bola vnesená horiaca pochodeň môjho Slova, ktoré vysvetľuje, že žiaden človek nemôže božské nazvať svojím vlastníctvom, zatiaľ čo práve teraz vynakladá sa mnoho úsilia na to, objaviť Boha v sebe, a tak sa dokonca tiež sám stať Bohom!
Moje Slovo vzbudilo preto väčšinou len nepokoj a ľudstvo sa chce vzoprieť proti nemu zo všetkých síl, pretože chce počuť len uspávajúce a upokojujúce slová, ktoré sa mu zdajú príjemnejšie!
Všetci takto sa vzpierajúci sú len zbabelci, ktorí sa skrývajú sami pred sebou, len aby zostali v šere, kde sa dá tak krásne a pokojne snívať podľa vlastného priania.
Nie každý môže zniesť, aby bol vystavený svetlu Pravdy, ktoré osvetlí jasne a nemilosrdne nedostatky a škvrny na jeho rúchu.
Úsmevom, posmechom alebo nepriateľstvom snažia sa takíto ľudia zabrániť príchodu dňa, ktorý dá zreteľne poznať, na akých hlinených nohách stojí ich neudržateľná stavba modly, ich „ja“. Takíto pochábli hrajú so sebou len maškarnú zábavu, po ktorej bude neúprosne nasledovať šedá popolcová streda. Vo svojich mylných názoroch chcú predsa zbožňovať len samých seba a v tom sa cítia pozemsky šťastní, spokojní. Už vopred považujú za nepriateľa toho, kto ich vyruší z tejto záhaľky!
Ale všetko to vzpieranie im tentoraz nič nepomôže!
Sebazbožňovanie, ktoré sa prejavuje tvrdením, že božské je v človeku, je špinavé ohmatávanie vznešenosti a čistoty vášho Boha, čo znesväcuje pre vás to najsvätejšie, k čomu vzhliadate s najblaženejšou dôverou! –
Vo vašom vnútri stojí oltár, ktorý má slúžiť na uctievanie vášho Boha. Týmto oltárom je vaša schopnosť cítenia. Ak je čistá, má spojenie priamo s duchovným a tým i s rajom! Potom bývajú chvíle, kedy aj vy môžete plne precítiť blízkosť svojho Boha tak, ako sa to často stáva v najhlbšej bolesti a v najväčšej radosti!
Potom vycítite jeho blízkosť rovnako, ako ju trvalo prežívajú veční praduchovní v raji, s ktorými ste v takých chvíľach úzko spojení. Silné rozochvenie, vyvolané poryvom veľkej radosti ako aj hlbokej bolesti, zatlačí na niekoľko sekúnd všetko pozemsky-nízke ďaleko do úzadia, a tým sa uvoľní čistota cítenia, ktorá vytvorí ihneď most k rovnorodej čistote, oživujúcej raj!
To je najvyššie šťastie ľudského ducha. Veční v raji žijú v ňom trvalo. To prináša nádhernú istotu bezpečia. Oni si pritom plne uvedomujú blízkosť svojho veľkého Boha, v ktorého sile stoja, ale súčasne považujú za samozrejmé, že sú na svojej najväčšej výške a nebudú nikdy schopní uzrieť Boha.
To ich však nermúti, ale v poznaní jeho neprístupnej veľkosti nachádzajú jasavú vďaku za jeho nevýslovnú milosť, stále poskytovanú domýšľavému tvorovi.
A toto šťastie môže prežívať už aj pozemský človek. Je celkom správne, keď sa hovorí, že pozemský človek v posvätných okamihoch tuší blízkosť svojho Boha. Stáva sa to však rúhaním, ak niekto chce z tohto zázračného mosta uvedomenia si božskej blízkosti vyvodzovať tvrdenie, že má sám v sebe iskru božstva.
Ruka v ruke s týmto tvrdením kráča aj znižovanie božskej lásky. Ako možno merať Božiu lásku meradlom lásky ľudskej? Alebo ešte viac, ako ju možno radiť, čo do hodnoty, dokonca ešte pod lásku ľudskú? Len sa pozrite na ľudí, ktorí si predstavujú božskú lásku ako najvyšší ideál len tak, že všetko celkom ticho znáša a k tomu ešte všetko odpúšťa! Chcú poznávať božské v tom, že strpí od takých nízkych tvorov všetku nevychovanosť, tak ako to ľahostajne prijíma len najväčší slaboch, len najväčší zbabelec, ktorým sa preto pohŕda. Premýšľajte predsa o tom, aká je v tom zakorenená nesmierna potupa!
Ľudia chcú beztrestne hrešiť, aby potom svojmu Bohu spravili nakoniec radosť tým, keď si dajú od neho odpustiť hriechy bez toho, že by ich odpykali! Také niečo predpokladať môže len nesmierna obmedzenosť, trestuhodná lenivosť alebo poznanie beznádejnej vlastnej slabosti pre dobré chcenie na vzostup. Jedno je však práve tak zavrhnutiahodné ako druhé.
Predstavte si božskú lásku! Krištáľovo jasnú, žiarivú, čistú a veľkú! Mohli by ste pritom myslieť, že by mohla byť tak sladkasto-slabošská, tak ponižujúco povoľná, ako by to ľudia tak radi chceli? Chcú vybudovať mylnú veľkosť tam, kde si prajú slabosť. Maľujú si klamný obraz, len aby si sami mohli ešte niečo predstierať, aby sa mohli upokojovať nad vlastnými chybami, prenechávajúcimi ich ochotne slúžiť temnu.
Kde je pritom sviežosť a sila, ktoré nevyhnutne patria ku krištáľovej čistote Božej lásky? Božia láska je neoddeliteľná od najprísnejšej božskej spravodlivosti. Ona je ňou dokonca sama. Spravodlivosť je láskou a láska opäť spočíva len v spravodlivosti. V nej samotnej spočíva božské odpustenie.
Je správne, keď cirkvi tvrdia, že Boh všetko odpúšťa! A skutočne odpúšťa! V protiklade ku človeku, ktorý považuje za trvalo nehodného dokonca i toho, kto odpykal nejakú malú vinu. Takýmto spôsobom myslenia sa dvojnásobne previňuje, pretože pritom nekoná podľa vôle Božej. Tu chýba ľudskej láske spravodlivosť.
Pôsobenie tvorivej božskej vôle očisťuje každého ľudského ducha od jeho viny tým, že človek sám všetko prežije, alebo sa dobrovoľne polepší, len čo sa usiluje do výšin.
Ak sa vráti z týchto mlynov v hmotnosti späť do duchovného, tak stojí v ríši svojho Stvoriteľa čistý a nehrá rolu, v čom sa kedysi previnil! Presne taký čistý ako ten, čo nikdy nepochybil. Avšak pôsobením božských zákonov vykročí ako prvý na svoju cestu ten, kto neschybil. V tejto skutočnosti spočíva záruka božského odpustenia, záruka jeho milosti!
Nepočúvame dnes mnohokrát zdesenú otázku: Ako mohli nadísť tieto roky takej biedy z vôle Božej? Kde zostáva pritom láska, kde spravodlivosť? Takto sa pýta ľudstvo, tak sa pýtajú národy, často rodiny i jednotlivec! Nemalo by to byť pre každého skôr dôkazom, že Božia láska je predsa iná, ako sa mnohí radi domnievajú? Pokúste sa predsa len raz domyslieť až do konca Božiu lásku, ktorú si ľudia kŕčovite snažia predstavovať ako všetko odpúšťajúcu! Má to všetko bez ich odpykania znášať a nakoniec ešte všetko veľkomyseľne odpúšťať. To by musel byť žalostný výsledok! Považuje sa človek za takého cenného, že tým má trpieť jeho Boh? Alebo podľa toho ešte za cennejšieho ako Boh? Čo všetko je skryté v tejto namyslenosti ľudí. –
Pri pokojnom uvažovaní musíte naraziť na tisíce prekážok a k záveru môžete prísť len vtedy, keď Boha znížite a učiníte ho nedokonalým.
On ale bol, je a zostane dokonalým, bez ohľadu, ako sa k tomu stavajú ľudia.
Jeho odpustenie spočíva v spravodlivosti. V ničom inom. A jedine v tejto neochvejnej spravodlivosti spočíva tiež veľká, doteraz tak zneuznávaná láska!
Odvyknite si pritom merať podľa pozemského. Božia spravodlivosť a Božia láska sú určené ľudskému duchu. Hmotné pritom vôbec nerozhoduje. Veď je sformované len ľudským duchom samotným a bez ducha nemá života.
Prečo sa tak často mučíte čisto pozemskými maličkosťami, ktoré pociťujete ako vinu, hoci ňou vôbec nie sú.
Len to, čo duch pri čine chce, je rozhodujúcim pre božské zákony vo stvorení. Avšak táto duchovná vôľa nie je činnosťou myšlienkovou, ale najvnútornejším cítením vlastného chcenia v človeku. Jedine ono môže uviesť do pohybu zákony záhrobia a tiež ich uvádza samočinne do pohybu.
Božská láska sa nenechá ľuďmi strhnúť. V nej spočívajú vo stvorení železné zákony Jeho vôle, nesenej láskou. A tieto zákony sa prejavujú tak, ako sa k nim človek stavia. Môžu ho priviesť až do blízkosti Božej, alebo utvoria priehradu, ktorú nemožno nikdy rozboriť inak ako konečným podrobením sa človeka. To je potom to isté ako poslušnosť, v ktorej jedine môže nájsť svoju spásu a svoje šťastie.
Je to jednoliate, veľké dielo, ktoré nevykazuje žiadne nedostatky, žiadne trhliny. Každý blázon a každý hlupák, ktorý chce niečo iné, rozbije si pritom hlavu. –
Božská láska pritom činí len to, čo je pre ľudského ducha užitočné, avšak nie to, čo mu robí radosť na zemi a čo sa mu zdá príjemné. Ide ďaleko nad to, pretože ovláda celé bytie. –
Nejeden človek si dnes veľmi často myslí: Ak sa očakáva bieda a zničenie, aby sa privodila očista, tak musí byť Boh natoľko spravodlivý, že vyšle vopred hlásateľa pokánia. Človek musí byť predsa vopred varovaný. Kde je Ján, ktorý nám zvestuje prichodiace udalosti?
Sú to nešťastníci vo svojej velikášskej myšlienkovej prázdnote! Za takými hlasmi sa skrýva len namyslenosť najväčšej dutosti. Veď by ste ho predsa pranierovali, do žalára uvrhli!
Otvorte predsa oči a uši! Avšak v tanci sa ľahkomyseľne prechádza cez všetky biedy a hrôzy blížnych ďalej! Nechce sa už nič vidieť ani počuť! –
Aj hlásateľ pokánia išiel vopred, už pred dvoma tisícami rokov a Slovo učinené telom ho bezprostredne nasledovalo. Ľudia sa však snažili horlivo zmazať a zatemniť čistý lesk Slova, aby pomaly uhasla príťažlivá sila jeho žiarenia. –
A všetci, ktorí chcú vyprostiť Slovo z popínavého porastu, musia čoskoro pocítiť, ako sa poslovia z temnôt kŕčovite snažia zabrániť každému radostnému prebudeniu!
Ale dnes sa už nebude opakovať znova to, čo sa dialo za dôb Kristových! Vtedy prišlo Slovo! Ľudstvo malo svoju slobodnú vôľu a rozhodlo sa vtedy v podstate pre zamietnutie, pre zavrhnutie! Od tej doby boli ľudia podrobení zákonom, ktoré sa samočinne pridružili k vtedajšiemu prejavenému slobodnému rozhodnutiu. Na ceste, ktorú si ľudia sami vyvolili, nachádzali potom všetko ovocie svojho vlastného chcenia.
Kruh sa teraz čoskoro uzavrie. Hromadí sa to stále viac a zdvíha sa do výšky val, ktorý sa čoskoro zrúti na ľudstvo, ktoré nič netušiac, žije v duchovnej tuposti. Na konci, v čase naplnenia, prirodzene už mu viac nezostane slobodná voľba!
Ľudia musia teraz konečne zožať všetko, čo zasiali vtedy a tiež na neskorších bludných cestách.
Všetci, ktorí kedysi za čias Kristových zavrhovali Slovo, sú dnes opäť inkarnovaní na tejto zemi. Dnes už nemajú nárok na predchádzajúcu výstrahu a opätovné rozhodnutie. Za dvetisíc rokov mali dosť času na rozmyslenie! Aj ten, ktorý prijíma Boha a jeho stvorenie v nesprávnom výklade a nesnaží sa pochopiť ho čistejšie, neprijal ho vôbec. Je to dokonca oveľa horšie, pretože falošná viera zdržiava pochopenie Pravdy.
Beda však tomu, kto Pravdu falšuje, alebo mení preto, aby sa k nemu zbiehali ľudia, lebo im je to v pohodlnejšej forme aj príjemnejšie. Taký človek neuvaľuje na seba len vinu falšovania a zavádzania, ale nesie tiež celú zodpovednosť za tých, ktorých sa mu podarilo privábiť tým, že učinil Pravdu pohodlnejšou alebo prijateľnejšou. Jemu potom nebude pomoci, až príde jeho hodina odplaty. Zrúti sa do hlbín, ktoré ho už nikdy nevydajú, a to právom! – Aj to smel vidieť Ján a vo svojom Zjavení pred tým varoval.
A keď začne veľká očista, tentoraz nezostane človeku čas, aby sa vzpieral, alebo dokonca staval na odpor voči tomuto dianiu. Božské zákony, o ktorých si človek tak rád robí nesprávny obraz, prejavia sa potom neúprosne.
Práve v čase najväčších hrôz, aké kedy zem zažila, sa ľudstvo konečne naučí, že Božia láska je veľmi ďaleko od zmäkčilosti a slabosti, ktoré sa jej opovážlivo pripisujú.
Viac ako polovica všetkých ľudí v prítomnosti nepatrí vôbec na túto zem!
Už počas niekoľkých tisícročí ľudstvo pokleslo natoľko a žije tak silne v temnote, že svojím nečistým chcením vybudovalo mnoho mostov k temným sféram, ležiacim veľmi hlboko pod úrovňou zeme. Žijú tam tí, ktorí hlboko klesli a ktorých jemnohmotná tiaž doteraz nikdy nepripúšťala možnosť dostať sa hore na túto zem.
V tom spočívala ochrana pre všetkých ľudí žijúcich na zemi práve tak, ako aj pre týchto temných samotných. Sú oddelení prirodzeným zákonom jemnohmotnej tiaže. Tam dolu sa môžu vyzúriť vo svojich náruživostiach, vo všetkých nízkostiach, bez toho, že by tým spôsobili škodu. Ba naopak. Ich nespútané vyžívanie zasahuje len takých, ktorí sú rovnakého druhu práve tak, ako vyžívanie sa týchto druhých zase zasahuje ich. Trpia tak obojstranne, čo vedie k dozrievaniu, nie však k ďalšej vine. Pretože utrpením môže sa časom v nich prebudiť odpor voči nim samotným a s odporom i prianie uniknúť z tejto ríše. Toto prianie vedie časom k mučivému zúfalstvu, ktoré môže nakoniec vyústiť do najvrúcnejších modlitieb, a tým aj do vážneho chcenia polepšiť sa.
Tak sa to malo stať. Lenže nesprávnym chcením ľudí stalo sa inak!
Ľudia svojím temným chcením vytvorili most do oblasti temna. Podali tak tam žijúcim ruku a umožnili im pomocou príťažlivej sily rovnakého druhu dostať sa hore na zem. Tu našli títo temní prirodzene aj príležitosť na novú inkarnáciu, ktorá pre nich podľa normálneho svetového diania nebola ešte predurčená.
Lebo na zemi, kde prostredníctvom hrubohmotnosti môžu žiť spoločne so svetlejšími a lepšími, spôsobujú len škodu a uvaľujú na seba novú vinu. To nemôžu činiť vo svojich nížinách; lebo ich seberovným prináša nízkosť len úžitok. Snáď v tom konečne predsa spoznajú samých seba a naučia sa cítiť k tomu odpor, čo prispeje k polepšeniu.
Túto normálnu cestu každého vývoja teraz porušil človek nízkym použitím svojej slobodnej vôle, čím vytvoril jemnohmotné mosty k oblasti temna. V dôsledku toho mohli tam uvrhnutí ako divá svorka vtrhnúť na pozemskú úroveň a teraz s jasotom zaľudňujú jej väčšiu časť.
Pretože svetlé duše musia ustúpiť pred temnom tam, kde temno získalo pevnú pôdu pod nohami, bolo pre temnejšie duše, ktoré sa tak neoprávnene dostali na pozemskú úroveň, ľahké dospieť k inkarnácii niekedy aj tam, kam by inak bola vošla len svetlá duša. Temná duša sa v takom prípade zachytila prostredníctvom niekoho z okolia nastávajúcej matky, ktorý jej umožnil udržať sa a zapudiť svetlú, aj keď matka alebo otec patrili k svetlejším.
Tým sa vysvetľuje tiež hádanka, ako mohla prísť nejedna čierna ovca k dobrým rodičom. Ak však nastávajúca matka dbá lepšie na seba a na svoje bližšie okolie, na svoje styky, tak sa toto nemôže stať.
Možno teda v tom vidieť len lásku, keď záverečné pôsobenie zákonov celkom spravodlivo zmetie z pozemskej úrovne tých, ktorí sem nepatria, aby sa zrútili do tej ríše temna, kam podľa svojho druhu prináležia. Tak už nebudú môcť vo vzostupe prekážať svetlejším a na seba samých uvaľovať novú vinu, ale azda ešte predsa dozrejú v zošklivení si svojho vlastného prežívania. – –
Príde samozrejme doba, ktorá oceľovým zovretím uchopí srdcia všetkých ľudí, keď so strašnou neúprosnosťou bude z každého ľudského tvora vyhladená duchovná pýcha. Potom zmizne i všetka pochybnosť, ktorá bráni ľudskému duchu poznať, že božské nie je v ňom ale vysoko nad ním. Že môže byť jedine ako najčistejší obraz na oltári jeho vnútorného života, ku ktorému vzhliada v pokornej modlitbe. –
Nie je to blud, ale vina, keď si ľudský duch priznáva, že by chcel byť tiež božským. Takéto vypínanie musí ho priviesť k pádu; lebo sa to rovná pokusu vyrvať Bohu žezlo z ruky a strhnúť ho na ten istý stupeň ako zaujíma človek, ba ktorý doteraz ani nedosiahol, pretože chcel byť niečím viac. Hľadí do výšin, ktoré predsa nemôže nikdy dosiahnuť, ba ani poznať. Tak nevšímavo prehliadal každú skutočnosť, urobil zo seba pre stvorenie nielen neprospešného tvora, ale čo je ešte oveľa horšie, aj priameho škodcu!
V dôsledku jeho vlastného nesprávneho stanoviska mu bude nakoniec dokázané s hrozivou zreteľnosťou, že vo svojom terajšom takom hlbokom úpadku neznamená ani len tieň božskosti. Celý poklad pozemského vedenia, ktorý namáhavo nazhromaždil po tisícročia, ukáže sa jeho zdesenému pohľadu ako ničotný. Bezmocne zažije sám na sebe, ako ovocie jeho jednostranného pozemského úsilia stáva sa mu zbytočnosťou, dokonca niekedy i kliatbou. Potom nech sa rozpomenie na svoju vlastnú božskosť, ak bude môcť! – –
Mocne mu v ústrety zahrmí: „Na kolená, tvor, pred tvojím Bohom a Pánom! Nepokúšaj sa rúhavo sám sa povyšovať na Boha!“ – –
Vlastné povyšovanie lenivého ľudského ducha už ďalej nejde. –
Až potom bude môcť ľudstvo pomýšľať aj na vzostup. To je potom zároveň tá doba, v ktorej sa zrúti všetko, čo nestojí na správnom základe. Klamné existencie, falošní proroci a združenia utvorené okolo nich rozpadnú sa sami od seba! Takto potom budú zjavené tiež všetky doterajšie nesprávne cesty.
Nejeden samoľúby potom isto s úžasom spozná, že stojí nad priepasťou a súc nesprávne vedený, rúti sa rýchlo nadol, zatiaľ čo sa pyšne domnieval, že vystupujúc blíži sa už k Svetlu! Spozná, že otvoril ochrannú bránu bez toho, že by mal za ňou dostatočne silnú obranu. Že pritiahol na seba nebezpečenstvá, ktoré by v prirodzenom dianí bol prekonal. Blaho tomu, kto potom nájde cestu k obratu!