Toto prikázanie nechal Boh dať ľudstvu. Vyvolalo to však nesmierne duševné boje. Nejedno dieťa, nejeden dospelý ťažko zápasili, aby najhrubším spôsobom neporušili práve toto prikázanie.
Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, alebo matku, ktorá svojou náladovosťou, svojím neskrotným temperamentom, nedostatkom sebadisciplíny a mnohým iným strašne strpčuje hodiny otcovi i celému domu a úplne znemožňuje, aby zavládla pokojná nálada!
Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si navzájom hrubo nadávajú, klamú sa, alebo sa dokonca bijú? Nejedna manželská scéna urobila deťom z prikázania muky, spôsobila, že jeho plnenie sa stalo nemožným.
Veď napokon by to bolo len pokrytectvo, keby dieťa chcelo tvrdiť, že ctí matku ešte aj vtedy, keď sa táto správa voči cudzím oveľa vľúdnejšie než voči vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Ak u nej pobadá sklon k povrchnosti a vidí ju, ako v tej naj smiešnejšej márnomyseľnosti klesá, stávajúc sa povoľnou otrokyňou každej módnej pochabosti, ktorú často nie je možné viac zlúčiť s pojmom vážneho, vznešeného materstva, čo uberá všetku krásu a vznešenosť materskej cti, … na základe čoho má potom dieťa ešte dobrovoľne ctiť matku? Čo všetko skrýva toto jedno slovo: matka! Čo však tiež vyžaduje.
Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené, musí podvedome v sebe cítiť, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy nebude môcť odhodlať k tomu, aby svoje hrubohmotné telo obnažoval len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre dieťa posvätnou! Prirodzená úcta impulzívne poklesne k prázdnej forme povinnosti zo zvyku alebo v závislosti od výchovy k samozrejmej spoločenskej zdvorilosti, teda do pokrytectva, ktorému chýba akýkoľvek vzlet duše. Práve ten vysoký vzlet, ktorý v sebe skrýva vrúcny život, ktorý je pre dieťa nepostrádateľný a ktorý ho pri dospievaní a vstupe do života sprevádza ako bezpečný štít, chráni pri pokušeniach všetkého druhu a ktorý mu vnútorne ostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane do pochybností. Až do vysokého veku!
Slovo matka alebo otec by vždy malo prebudiť horúci vrúcny cit, z ktorého pred dušu dôstojne vystúpi obraz v plnej čistote varujúc alebo súhlasiac, ako hviezda udávajúca smer v celom pozemskom bytí!
A o aký poklad je každé dieťa pripravené, ak nemôže ctiť svojho otca alebo svoju matku z celej duše!
Avšak tieto muky duše vyvoláva zas len nesprávne ľudské pochopenie prikázania. Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď predsa nič, čo Boh zoslal, nemôže byť jednostranné.
Ešte nesprávnejšie však bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia, presnejšie sformulované dodatkom: Cti otca svojho a matku svoju! Tým sa stalo osobným. To muselo viesť k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme len: Cti otca a matku!
Nemienia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druh nie je možné vopred stanoviť a predvídať. Niečo také nezmyselné sa v Božích zákonoch nikdy nevyskytne. Boh v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si ani bezpodmienečne nezasluhuje, aby bolo ctené!
Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr k deťom, ale na samotných rodičov, od týchto požaduje, aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečné povinnosti, aby si vždy boli úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva.
Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch.
Z tohto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko dôjde k obmedzeniu týchto pojmov, ako je to zrejmé v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbali na toto prikázanie, ktorí sa neusilovali o jeho spoznanie v pravom zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo len mnohokrát nesprávne vykladané a nesprávne vyciťované.
Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri plodení a vstupe duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi, keby ľudia boli pochopili a plnili toto ďalekosiahle prikázanie. K inkarnácii sa potom mohli dostať úplne iné duše, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, aký je dnes!
Pozrite len na vraždenie, pozrite na zhýralé tance, pozrite na orgie, ktorým sa dnes všetko chce oddávať. Podobné korunovaniu triumfu dusivých prúdov temna. A pozrite na nechápavú ľahostajnosť, s ktorou sa prijíma a dokonca podporuje úpadok ako niečo správne alebo ako niečo, čo tu už vždy bolo.
Kde je človek, ktorý sa usiluje správne poznať Božiu vôľu, ktorý sa usiluje vo svojom vzlete pochopiť nekonečnú veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú vôľu tvrdohlavo vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach, namiesto toho, aby ho s radostným leskom dvíhal nahor, kde by sa stretol s lúčom poznania.
Cti otca i matku! To nech sa vám stane svätým prikázaním. Vzdávajte otcovstvu a materstvu úctu! Ktože dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká moc k zušľachteniu ľudstva! Ľudia, ktorí sa spájajú tu na zemi, by v tom mali mať už raz jasno, potom bude každé manželstvo skutočne manželstvom zakotveným v duchovnom! A všetci otcovia, matky budú hodní úcty podľa Božích zákonov!
Pre deti však bude toto prikázanie prostredníctvom ich rodičov sväté a živé. Nebudú môcť vôbec inak než z duše ctiť otca a matku, nech už budú samy uspôsobené akokoľvek. Budú k tomu donútené už skutočnosťou správania sa rodičov.
A beda potom tým deťom, ktoré prikázanie nebudú plniť úplne. Doľahla by na ne ťažká karma; pretože dôvod k tomu bude potom v plnej miere daný. Ale nasledovanie prikázania sa stane vo zvratnom pôsobení čoskoro samozrejmosťou, radosťou a potrebou! Choďte preto a dbajte na Božie prikázania vážnejšie ako doposiaľ! To znamená, dbajte na ne a plňte ich, aby ste boli šťastní!