Moderná duchoveda! Čo všetko sa zhromažďuje pod touto vlajkou! Čo všetko sa tu spolu stretáva a čo tiež vzájomne pritom bojuje! Je to kolbište vážneho hľadania, nedostatočného vedenia, veľkých plánov, domýšľavosti a hlúposti, často i prázdneho chvastúnstva a ešte viac najbezohľadnejšieho obchodovania. Z tohto zmätku dosť často prekvitá závisť a nekonečná nenávisť, ktorá nakoniec vyústi do zákernej pomstychtivosti najnižšieho druhu.
Za takých okolností sa prirodzene nemožno diviť, že mnoho ľudí tomu celému bláznivému konaniu a vyčíňaniu uhne z cesty z obavy, že by sa otrávili, keby s tým prišli do styku. Títo nemajú tak celkom nepravdu; lebo nesčíselní stúpenci duchovedy nepreukazujú svojím chovaním skutočne nič vábne, tým menej príťažlivé, ale naopak, každého iného človeka všetko na nich nabáda skôr k najväčšej opatrnosti.
Je zvláštne, že celý odbor takzvanej duchovedy, ktorú zlovoľní alebo nevedomí ľudia často zamieňajú s vedou o duchoch, považuje sa dnes ešte za akýsi druh územia nikoho, na ktorom si každý smie bez prekážky, ba dokonca bezuzdne a beztrestne robiť, čo sa mu páči.
Duchoveda je za takú považovaná. Skúsenosti však už veľmi často poučili, že takou nie je!
Nespočetní priekopníci v tomto odbore, ktorí boli dosť ľahkomyseľní a odvážili sa len s predstieraným vedením o niekoľko krokov dopredu v bádaní, stali sa bezmocnými obeťami svojej nedbalosti. Smutné však pritom je, že všetky tieto obete padli bez toho, že by sa tým ľudstvu mohlo dať čo len to najmenšie!
Každý taký prípad by mal byť teraz vlastne dôkazom toho, že nastúpená cesta nie je správna, lebo prináša len škodu a dokonca skazu, ale žiadne požehnanie. Napriek tomu pridržiava sa týchto nesprávnych ciest s podivuhodnou neústupčivosťou, a tak sa prinášajú stále nové obete. Nad každým nájdeným práškom novo spoznanej samozrejmosti vo veľkom stvorení spustí sa veľký pokrik a napíšu sa nesčíselné rozpravy, ktoré musia vážne hľadajúcich ľudí odstrašiť, pretože sa v nich zreteľne prejavuje neisté tápanie.
Celé doterajšie bádanie by sa mohlo v skutočnosti nazvať skôr nebezpečným hraním s dobrým úmyslom v pozadí.
Do oblasti duchovnej vedy, považovanej za územie nikoho, nebude sa môcť nikdy beztrestne vkročiť, pokiaľ sa ľudia nenaučia vopred brať do úvahy duchovné zákony v ich plnom rozsahu. Každé vedomé alebo nevedomé postavenie sa proti nim, to znamená „nedodržanie“ týchto zákonov, čo sa rovná ich prestúpeniu, musí vo svojom nevyhnutnom zvratnom pôsobení zasiahnuť každého odvážlivca, ľahostajného, ľahkomyseľného, ktorý na ne nedbá, alebo dbať nedokáže.
Chcieť prenikať do mimozemského pozemskými prostriedkami a možnosťami nie je nič iné, ako postaviť do pralesa nedospelé dieťa, ešte neoboznámené s pozemskými nebezpečenstvami a nechať ho samotné tam, kde len na to náležite vyzbrojený človek v plnej sile a so všetkou opatrnosťou môže mať predpoklad, že prejde cezeň bez škody.
Moderným duchovedcom pri ich dnešnom spôsobe života a spôsobe práce sa nevedie inak, aj keď to berú vážne a mnoho sa odvažujú skutočne len kvôli vedeniu, aby tým pomohli ľuďom dostať sa dopredu cez hranicu, na ktorej klopajúc už dlho vyčkávajú.
Ako deti stoja pred ňou ešte dnes títo bádatelia bezmocní, tápajúci, nepoznajúci nebezpečenstvá, ktoré sa na nich rútia každým okamihom, alebo ich prostredníctvom môžu postihnúť iných ľudí, ak svojimi tápavými pokusmi vytvoria v prirodzenom ochrannom vale prietrž alebo otvoria dvere, ktoré by bolo lepšie pre mnohých ľudí nechať zatvorené.
Len ľahkomyseľnosťou sa to všetko môže nazvať, nie odvahou, pokiaľ tí, ktorí chcú takto preniknúť dopredu, nevedia celkom presne, či vždy dokážu ihneď premôcť všetky možné nebezpečenstvá nielen pre seba samého, ale aj pre iných.
Najnezodpovednejšie konajú tí „bádatelia“, ktorí sa zaoberajú pokusmi. Na zločin hypnózy bolo už viackrát poukázané.[^*]
[^*] Prednáška: „Zločin hypnózy“
Bádatelia, vykonávajúci pokusy ešte iného druhu, dopúšťajú sa vo väčšine prípadov poľutovaniahodnej chyby, že v nevedomosti – lebo inak by to iste nerobili – uvádzajú iné veľmi citlivé alebo mediálne osoby buď do magnetického alebo dokonca hypnotického spánku, aby ich tak priviedli bližšie k telesne neviditeľným vplyvom „záhrobného sveta“ v nádeji, že takto budú môcť všeličo počuť a pozorovať, čo by za plného denného vedomia dotyčnej pokusnej osoby nebolo možné.
Najmenej v deväťdesiatich piatich prípadoch zo sta vystavujú tým takých ľudí veľkým nebezpečenstvám, na ktoré títo ešte nedorástli; lebo každý spôsob umelého napomáhania k prehĺbeniu je spútavanie duše, ktorým je táto vháňaná do preciťovania, ktoré ide omnoho ďalej, ako by to dovolil jej prirodzený vývoj.
Následok toho je, že taká obeť pokusov sa naraz ocitne duševne v oblasti, v ktorej je vplyvom umelého napomáhania pozbavená svojej prirodzenej ochrany, alebo jej pre ňu chýba táto prirodzená ochrana, ktorá môže vzniknúť len vlastným vnútorným zdravým vývojom.
Takého poľutovaniahodného človeka si treba predstaviť obrazne tak, že stojí obnažený, priviazaný ku kolu ako nastavené vnadidlo vo vzdialenej nebezpečnej krajine, aby na seba prilákal tamojší doteraz ešte neznámy život a dianie, dokonca aby ich nechal na seba pôsobiť, len aby o tom mohol podať správu, alebo preto, aby sa aj iným stali viditeľné rôzne účinky pomocou prispenia určitých častí jeho pozemského tela.
Taká pokusná osoba môže niekedy oznamovať akoby telefónom, čo sa deje, a to na základe spojenia, ktoré musí udržiavať jej predsunutá duša s pozemským telom a toto sprostredkovať tiež divákovi.
Ak je však pritom táto umelo dopredu posunutá hliadka nejako napadnutá, nemôže sa brániť pre nedostatok prirodzenej ochrany, bez pomoci je vydaná napospas, pretože bola za pomoci druhých vystrčená do oblasti, kam podľa vlastného vývoja ešte nepatrí, alebo by vôbec nepatrila. Lenže takzvaný bádateľ, ktorý ju tam z vedychtivosti nútil preniknúť, môže jej práve tak málo pomôcť, pretože on sám je cudzincom a neskúseným tam, odkiaľ nebezpečenstvo prichádza, a preto nemôže nič podniknúť na jej ochranu.
Tak sa stávajú z bádateľov zločinci bez toho, že by to chceli a bez toho, že by preto mohli byť pozemskou spravodlivosťou braní na zodpovednosť. To však nevylučuje, aby duchovné zákony zapôsobili plnou ostrosťou svojho zvratného pôsobenia a bádajúceho pripútali na jeho obeť.
Nejedna pokusná osoba takto utrpí jemnohmotné útoky, ktoré sa prejavia priebehom času, niekedy aj rýchlo, alebo aj hneď hrubohmotne – telesne, takže nasleduje telesná choroba alebo aj smrť, čím sa však duševné poškodenie ešte neodstráni.
Avšak pozorovatelia, nazývajúci sa bádateľmi, ktorí nútia svoje obete do neznámych oblastí, stoja pri takých nebezpečných experimentoch vo väčšine prípadov dobre pozemsky krytí a chránení svojím telom a denným vedomím.
Málokedy sa vyskytne, že aj oni zažijú súčasne nebezpečenstvá pokusných osôb, že teda tieto nebezpečenstvá prechádzajú ihneď aj na nich. Ale potom, pri ich pozemskej smrti, pri prechode do jemnohmotného sveta musia v každom prípade v dôsledku svojho pripútania k obetiam ísť tam, kde tieto boli možno strhnuté, aby až spoločne s nimi mohli pomaly zase stúpať.
Umelé vykázanie duše do inej oblasti nemusí vždy už znamenať, že duša vystúpi z tela a vznesie sa do inej sféry. Vo väčšine prípadov zostáva pokojne v tele. Magnetickým alebo hypnotickým spánkom učinená neprirodzene citlivou, reaguje na omnoho jemnejšie prúdy a vplyvy, ako by mohla za svojho prirodzeného stavu.
Je samozrejmé, že duša v tomto neprirodzenom stave nemá plnú silu, ktorú by inak mala, keby došla tak ďaleko sama vnútorným vývojom a stála by preto pevne a bezpečne na tejto novej zjemnenej pôde oproti všetkým vplyvom s rovnakou silou.
Z tohto nedostatku plnej zdravej sily následkom neprirodzeného napredovania vzniká nevyrovnanosť, ktorá sa musí prejaviť poruchami. V dôsledku toho musí prísť vo všetkých vyciťovaniach nezvratné skalenie, čím vznikajú znetvoreniny skutočnosti.
Príčiny falošných správ, nesčíselných omylov dávajú opäť vždy len samotní bádatelia svojím škodlivým napomáhaním. Preto sa tiež stáva, že v mnohých „prebádaných“ veciach z okultnej oblasti, ktoré sú naporúdzi, všeličo nesúhlasí s prísnou logikou. Je v tom obsiahnuté nesčíselne veľa omylov, ktoré ako také nemohli byť ešte doteraz spoznané.
Na týchto očividne falošných cestách nedocieli sa absolútne nič, čo by aspoň do určitej miery prinieslo ľuďom úžitok alebo požehnanie.
Ľuďom môže v skutočnosti osožiť len niečo, čo im pomáha nahor, alebo im k tomu ukazuje aspoň cestu. Niečo také je však pri týchto pokusoch už vopred a navždy úplne vylúčené.
Umelým napomáhaním bádateľ niekedy predsa len dokáže nakoniec vypudiť niektorého citlivého alebo mediálneho človeka z pozemsky-hrubohmotného tela do jemu najbližšie sa nachádzajúceho jemnohmotného sveta, avšak ani o vlas vyššie než tam, kde tento svojou vnútornou podstatou tak či tak náležite patrí. Ba naopak, umelým prispením nedokáže ho priviesť ani tam, ale vždy len do okolia, ktoré je všetkému pozemskému najbližšie.
Toto okolie, k zemi najbližšie, však môže prechovávať len všetko to záhrobné, čo je ešte tesne so zemou zviazané, čo pre svoju menejcennosť, vášnivosť a neresť zostane pripútané k zemi.
Prirodzene aj niečo pokročilejšie sa tu a tam zdrží prechodne v tomto okolí. To sa však nedá vždy očakávať. Vysoké sa tam nemôže nachádzať čisto z dôvodov prírodných zákonov. Skôr by sa svet vyvrátil zo svojich základov, alebo… by potom musela byť v človeku pôda pre zakotvenie Svetla!
Hľadať však také niečo u pokusnej osoby alebo u bádateľa, takýmto spôsobom tápajúceho, dá sa sotva predpokladať. Pretrváva teda nebezpečenstvo a bezúčelnosť všetkých pokusov.
Taktiež je isté, že niečo skutočne vyššie nemôže prísť do blízkosti média, a tým menej hovoriť jeho prostredníctvom, ak nie je prítomný vyššie vyvinutý človek pôsobiaci očistne na všetko hrubšie. Zhmotnenia z vyšších kruhov neprichádzajú tak či tak vôbec do úvahy, najmenej však pri obľúbených žartovných hrách s klopaním, pohybovaním predmetmi, atď. Priepasť je príliš veľká na to, aby sa dala len tak bez všetkého preklenúť.
Všetky tieto veci môžu vykonávať bez ohľadu na médium len takí obyvatelia záhrobia, ktorí sú ešte veľmi úzko spojení s hmotou. Keby to bolo možné inak, že by sa vznešené mohlo ľahko spojiť s ľudstvom, potom by sa Kristus nebol musel stať človekom, ale svoju úlohu bol by mohol splniť i bez tejto obete.[^**] No ľudia dneška istotne nie sú duševne vyššie vyvinutí ako za pozemského času Ježiša, takže sa nedá predpokladať, že by sa spojenie so Svetlom dalo ľahšie nadviazať ako vtedy.
[^**] Prednáška: „Vykupiteľ“
Duchovedci teraz síce hovoria, že v prvom rade sledujú cieľ zistiť existenciu záhrobného života, najmä jeho pokračovanie po pozemskej smrti. Dnes pri všeobecne panujúcej pochybovačnosti treba vraj veľmi silnú a hrubú streľbu, teda pozemsky rukolapné dôkazy, aby sa prelomili obranné postavenia protivníkov.
Toto zdôvodnenie jednako neospravedlňuje to, že sa znovu a znovu takým ľahkovážnym spôsobom hazarduje s ľudskými dušami!
Okrem toho nie je naliehavo nutné chcieť bezpodmienečne presviedčať zlomyseľných protivníkov! Je predsa známe, že títo by neboli ochotní veriť, ani keby prišiel anjel priamo z neba, aby im zvestoval Pravdu. Po jeho odchode ihneď by tvrdili, že to bola davová halucinácia, ale nie anjel, alebo by použili inú výhovorku. Aj keby sa zjavilo niečo alebo niekto, kto by zostal na zemi, teda opäť nezmizol, či sa nestal neviditeľným, tak by sa našli iné plané výhovorky, práve že by to bolo zase príliš pozemské pre ľudí, ktorí nechcú veriť v záhrobný život.
Neostýchali by sa ani prehlásiť taký dôkaz za podvod a človeka za blúznivca, fanatika alebo aj za podvodníka. Nech by to bolo teraz príliš pozemské, či príliš nadpozemské, prípadne oboje dohromady, vždy by mali nejaké námietky a pochybnosti. A keby si nevedeli už inak rady, potom by hádzali blatom, prešli aj k silnejším útokom a neštítili by sa ani násilností.
Aby sa títo ľudia takto presviedčali, na to nie je potrebné prinášať obete! A ešte menej však pre mnohých takzvaných stúpencov. Títo sa vo svojom druhu zvláštnej povýšenosti mylne domnievajú, že za svoju vieru v posmrtný život, pomerne nejasnú a fantastickú, môžu si klásť určité požiadavky, že musia niečo „vidieť“ alebo „zažiť“. Očakávajú od svojich vodcov záhrobné znamenia ako odmenu za ich dobrotu.
Pritom až smiešne pôsobia ich často samozrejmé očakávania, ktorými sa honosia, tiež aj ich vševedúci, zhovievavo odpúšťajúci úsmev, čím odhaľujú svoju vlastnú nevedomosť. Je to jed chcieť týmto masám robiť ešte aj predstavenia. Keďže sa mylne domnievajú, že toho vedia tak mnoho, hodnotia pokusy nie viac ako dobre zaslúžené zábavné hodiny, na ktorých obyvatelia záhrobia majú predstavovať varietných umelcov.
Odhliadnime teraz ale od veľkých pokusov a povšimnime si malých, ako napríklad posúvanie stolom. Tieto vonkoncom nie sú také neškodné, ako sa myslí, ale práve naopak, kvôli možnosti ich ľahkého rozšírenia predstavujú veľmi vážne nebezpečenstvo!
Každý by mal byť pred tým varovaný! Zasvätení musia sa s hrôzou odvrátiť pri pohľade, ako ľahkovážne sa s týmito vecami zaobchádza. Ako sa mnohí stúpenci snažia ukázať svoje „vedenie“ v rôznych kruhoch, pričom nabádajú na pokusy s posúvaním stola, alebo zavádzajú do rodín buď s úsmevom, alebo s tajuplným šepkaním, hravé cvičenia s písmenami a sklom alebo inou pomôckou, keď sa položená ruka posúva, alebo ťahá k rôznym písmenkám vytvárajúc takto slová.
Všetko toto sa s nevídanou rýchlosťou rozvinulo až do spoločenských hier, kde je to sprevádzané smiechom, posmechom a niekedy aj s príjemnými zimomriavkami.
V rodinách potom vysedávajú denne staršie a mladšie dámy okolo stolčeka, spolu alebo tiež samé, nad písmenami napísanými na lepenke, čo musí byť urobené podľa možnosti zvláštnou formou, aby pritom nechýbal hókus-pókus, podnecujúci fantáziu, ale pritom úplne zbytočný. Veď by to išlo aj bez neho, ak má na to príslušná osoba aspoň trochu predpoklady. A takých je bez počtu!
Moderní duchovedci a vedúci okultných združení sa z toho tešia, lebo sa pritom tvoria skutočné slová a vety, na ktoré ten, ktorý pokus predvádza, nemyslí ani vedome ani nevedome. Tak sa získava presvedčenie a počet stúpencov „okultizmu“ rastie.
Spisy okultných smerov na to poukazujú, rečníci to odporúčajú, vyrábajú a predávajú sa pomôcky, ktoré tento nešvár uľahčujú. Tak vystupuje skoro celý okultný svet ako dobre pracujúci prisluhovač temna v poctivom presvedčení, že je preto kňazom Svetla!
Už len tieto samotné deje dokazujú úplnú nevedomosť, ktorá spočíva v okultných snaženiach tohto druhu! Dokazujú, že nikto z týchto ľudí nie je skutočne vidiaci! Nesmie sa uplatniť ako protidôkaz, ak sa z týchto počiatkov tu a tam vyvinie nejaké dobré médium, alebo skôr, čo je správnejšie, ak bolo do toho dobré médium spočiatku prechodne zatiahnuté.
Tých málo ľudí, ktorí sú už vopred na to určení, vo svojom prirodzenom vývoji má celkom inú ochranu, ktorá starostlivo stráži každý jeho stupeň, čo iné nemajú. Táto ochrana účinkuje však len pri prirodzenom vlastnom vývoji, bez akéhokoľvek umelého prispenia! Lebo práve len vo všetkom prirodzenom spočíva ochrana ako niečo samozrejmé.
Len čo k tomu prispeje iba najnepatrnejšie napomáhanie, či už cvičeniami samotnej osoby alebo z inej strany magnetickým spánkom, hypnózou, stáva sa to neprirodzené, a tým sa to už nehodí do prírodných zákonov, ktoré jedine sú schopné poskytnúť ochranu. V prípade, keď k tomu pristúpi ešte nevedomosť, existujúca toho času všade, tak je to osudné. Samotné chcenie nikdy nenahradí schopnosť, keď dôjde k činu. Nikto však nemá preceňovať svoje schopnosti!
Samozrejme nie je vylúčené, že medzi stotisícami, ktorí sa zaoberajú týmito nebezpečnými hrami, vyviazne tu a tam niektorý človek beztrestne, lebo má dobrú ochranu. Takisto mnohí sú poškodení len do tej miery, že sa to pozemsky ešte nespozoruje. Až po prechode do záhrobia budú musieť spoznať, aké hlúposti to vlastne robili. Je však aj mnoho takých, ktorí si z toho odnášajú pozemsky viditeľné škody, i keď po celý svoj pozemský život neprídu k poznaniu vlastnej príčiny.
Z tohto dôvodu sa musí konečne vysvetliť jemnohmotný a duchovný dej, prebiehajúci počas týchto hier. Je práve tak jednoduchý, ako všetko vo stvorení a vôbec nie tak komplikovaný, i keď na druhej strane predsa len zložitejší, ako si mnohí myslia.
Dnes to vyzerá na zemi tak, že v dôsledku chcenia ľudstva temno zvíťazilo nad všetkým hmotným. V celej hmotnosti stojí temno tak bezpečne ako na dobre známej pôde, a preto aj môže v hmotnom plne pôsobiť. Tu je vo svojom živle, bojuje na známom poli. Preto má teraz vo všetkom hmotnom, teda v hrubohmotnom, prevahu nad Svetlom.
V dôsledku toho v celej hmotnosti je sila temna väčšia ako sila Svetla. Pri takých hrách, ako sú pohyby stola atď., neprichádza Svetlo, teda niečo vznešené, vôbec do úvahy. Môžeme hovoriť nanajvýš o zlom, teda o temne a lepšom, teda svetlejšom.
Ak používa človek stolík alebo pohár, či hocijaký hrubohmotný predmet, uberá sa tým na bojisko dobre známe temnu. Je to pôda, ktorú všetko temné nazýva svojím vlastníctvom. Tým sa mu dopredu poskytuje sila, proti ktorej nemožno zabezpečiť primeranú ochranu.
Všimnime si raz špiritistickú seansu alebo tiež len spoločenskú hru so stolom a pozorujme pritom duchovné, či skôr jemnohmotné deje.
Ak pristúpi jeden človek alebo viacerí ľudia k stolu s úmyslom, aby jeho prostredníctvom nadviazali spojenie s obyvateľmi záhrobia, či už tak, že by sa im ozvali klopaním, alebo čo je obvyklejšie, pohybovali stolom, aby sa mohli z týchto znamení tvoriť slová, je tu následkom spojenia s hmotou v prvom rade pritiahnuté temno, ktoré preberá prejavy.
S veľkou obratnosťou používajú obyvatelia záhrobia často vznešene znejúce slová, snažia sa žiaducim spôsobom zodpovedať ľuďom myšlienky, ktoré sú pre nich ľahko čitateľné, ale vo vážnych otázkach ich potom vždy zavádzajú. Ak sa to deje často, snažia sa ich dostať stále viac pod svoj vplyv, a tak ich pomaly, ale iste strhávať dolu. Pritom ponechávajú týchto poblúdencov veľmi obratne vo viere, že stúpajú nahor.
Ak sa však azda hneď na počiatku alebo pri nejakej inej príležitosti dostane k slovu prostredníctvom stola zosnulý príbuzný alebo priateľ, čo sa veľmi často stáva, dá sa potom klam uskutočniť ešte ľahšie. Ľudia poznajú, že to skutočne musí byť určitý priateľ, ktorý sa im prejavuje a potom veria, že je to stále on, keď prostredníctvom stola prichádzajú nejaké prejavy a ak je ako pôvodca udávané meno známeho.
Ale tak to nie je! Nielenže stále číhajúce temno šikovne použije meno, aby dalo zvodom čo najvierohodnejší ráz a získalo si dôveru pýtajúcich sa, ale ide to dokonca tak ďaleko, že temný zasiahne do vety, ktorú začal skutočný priateľ a túto úmyselne dokončí nesprávne. Potom vznikne sotva známa skutočnosť, že na jednej hladko a súvisle prejavenej vete boli zúčastnení dvaja. Najprv skutočný a možno aj celkom jasný, teda čistejší priateľ a potom temný, zlovoľný, bez toho, aby pýtajúci sa vôbec niečo z toho spozoroval.
Následky toho je možné ľahko si domyslieť. Dôverujúci sa sklame a vo svojej viere zostane otrasený. Protivník využije túto okolnosť na zosilnenie svojho posmechu a svojej pochybnosti, niekedy i k prudkým útokom proti celej veci. V skutočnosti ani jeden nemá pravdu, lebo v tomto prípade nesie vinu nevedomosť, ktorá ešte panuje v celom tomto odbore.
Dej sa však odohráva v úplnej prirodzenosti: Ak pristúpi ku stolu jasnejší, skutočný priateľ, aby vyhovel prianiu pýtajúceho sa a prejavil sa, musí tento jasnejší od stola odstúpiť, len čo sa k nemu tlačí temný. Temnejší môže totiž prostredníctvom hmoty stola rozvinúť väčšiu silu, pretože všetko hmotné je toho času vlastnou oblasťou temna.
Chybu robí človek, ktorý si vyberá hmotné, a tak už vopred vytvára nerovnú pôdu. Hutné, ťažké, teda temné, je už svojou hutnosťou hrubohmotnej látke bližšie ako svetlé, čisté a ľahšie a má následkom tesnejšieho spojenia možnosť lepšie rozvinúť svoje sily.
Na druhej strane má však aj svetlejšie, ktoré je ešte schopné prejavovať sa prostredníctvom hmotného, taktiež vždy do istej miery ešte jemu blízku hutnosť, inak by spojenie s hmotou na nejaké prejavenie sa nebolo vôbec možné. To predpokladá priblíženie sa k hmote, čo má za následok možnosť pošpinenia, len čo sa prostredníctvom hmoty vytvorilo spojenie s temnom.
Aby sa uniklo pred týmto nebezpečenstvom, neostáva svetlejšiemu nič iné, ako sa rýchlo vzdialiť od hmoty, teda od stola alebo iného pomocného prostriedku, len čo po ňom siahne temný, a tak vypnúť sprostredkujúci článok, ktorý by vytváral most ponad prirodzenú oddeľujúcu, a tým aj ochrannú priepasť.
V takýchto prípadoch sa potom nedá z onoho sveta vyvarovať tomu, aby človek, ktorý robí pokusy so stolom, nebol vydaný napospas nízkym vplyvom. Veď svojím konaním nič iné ani nechcel; veď neznalosť zákonov ho nemôže ochrániť ani tu.
Pre mnohých ľudí sa týmito dejmi vysvetlí všeličo doteraz nevysvetliteľné, početné záhadné rozpory nájdu svoje riešenie a možno dúfať, že mnohí ľudia sa odvrátia a upustia od takých nebezpečných hier!
Rovnako podrobne mohli by sa teraz objasniť aj nebezpečenstvá všetkých ostatných pokusov, omnoho väčších a silnejších. Predbežne však postačí vysvetlenie o týchto najobvyklejších a najrozšírenejších veciach.
Ešte treba spomenúť ďalšie nebezpečenstvo. Takýmito otázkami a dožadovaním sa odpovedí a rád sa stávajú ľudia veľmi nesamostatní a závislí. Opak toho, čo je účelom pozemského života.
Táto cesta je teda nesprávna v každom smere! Prináša len škodu, žiaden úžitok. Je to plazenie sa po zemi, kde je nebezpečenstvo neustáleho stretávania sa s odpornou háveďou, premárnenie svojich síl a nakoniec človek ostáva ležať ochabnutý, vysilený na ceste… pre nič!
Týmto „bádateľským úsilím“ sa však pácha veľká škoda i obyvateľom onoho sveta!
Mnohým temným sa takto ponúka príležitosť, ba dokonca sú tým priamo uvádzaní do pokušenia vykonať zlo a naviazať si novú vinu, ku ktorej by inak tak ľahko nemohli dôjsť. Iní sú zase zdržovaní vo svojom úsilí dostať sa nahor neustálym pútaním prianí a myšlienok.
Pri jasnom pozorovaní tohto bádateľského správania zdá sa to často také detinsky svojhlavé, preniknuté tým najbezohľadnejším egoizmom, pritom však ale aj také neobratné, že vrtiac hlavou, musíme sa pýtať samých seba, ako je to vôbec možné, že niekto chce verejnosti otvoriť tú zem, na ktorú on sám v skutočnosti ešte nevkročil.
Taktiež je nesprávne, že celé to skúmanie sa koná pred širokou verejnosťou. Tým sa uvoľňuje dráha rojkom a šarlatánom a ľudstvu to sťažuje získavanie dôvery.
Dosiaľ sa tak nedialo v ničom. A každé bádanie, ktorého plný úspech sa dnes uznáva, utrpelo v dobe hľadania aj mnoho neúspechov. Tieto sa však nedávali na verejnosť, aby ich spoluprežívala! Tým sa verejnosť unaví a časom stratí všetok záujem. Výsledok toho je, že hlavná sila prevratného a rozhodujúceho nadšenia sa stráca ešte skôr, ako je konečne nájdená Pravda. Ľudstvo sa už viac nedokáže vzchopiť k jasavej radosti, ktorá všetko strhuje svojím presvedčením.
Spätné účinky pri spoznaní nesprávnych ciest stávajú sa ostrými zbraňami v rukách mnohých nepriateľov. Tí môžu časom u státisícov ľudí vzbudiť takú nedôveru, že títo najúbohejší pri zjavení Pravdy ju už ani nebudú chcieť vážne skúmať zo samého strachu pred novým sklamaním! Zapchajú si uši, ktoré by inak otvorili a premeškajú tak poslednú lehotu, ktorá by im ešte mohla dať príležitosť, aby stúpali za Svetlom.
Takto dosiahlo temno nové víťazstvo! Vďaku za to môže prejaviť tým bádateľom, ktorí mu podali ruky a ktorí sa radi a pyšne vyzdvihujú za vodcov modernej duchovedy!