Ľudia žijú až na malé výnimky v bezhraničnom a pre nich veľmi osudnom omyle!
Boh nepotrebuje za nimi behať a prosiť ich, aby uverili v jeho existenciu. Ani jeho služobníci nie sú vysielaní kvôli neustálemu napomínaniu, aby sa ho len ľudia nespúšťali. To by bolo predsa smiešne. Je to znevažovanie a znižovanie vznešeného božstva niečo také očakávať a takto myslieť.
Toto mylné ponímanie spôsobuje veľkú škodu. Je živené správaním sa mnohých skutočne vážnych pastierov duší, ktorí sa snažia v skutočnej láske k Bohu a k ľuďom vždy znovu obracať ľudí lipnúcich len na pozemskom, presviedčať ich a získavať pre cirkev. To všetko prispieva len k tomu, že sa stupňuje donekonečna už aj tak dosť existujúca domýšľavosť človeka o jeho dôležitosti. Nakoniec mnohí sú skutočne uvádzaní do bludnej predstavy, že ich treba prosiť, aby chceli dobro.
To prináša aj ono zvláštne stanovisko väčšiny veriacich, ktorí sú skôr odstrašujúcimi príkladmi ako vzormi. Tisíce a tisíce z nich pociťujú v sebe určité zadosťučinenie a povznesenie v povedomí, že veria v Boha, že svoje modlitby vy- konávajú s patričnou vážnosťou a že svojim blížnym nespôsobujú úmyselne škody.
V tomto vnútornom povznesení cítia akúsi odplatu za dobro, Božiu vďaku za svoju poslušnosť, pociťujú spojenie s Bohom, na ktorého zavše aj myslia s určitým posvätným zanietením
vzbudzujúcim alebo zanechávajúcim pocit blaženosti, ktorým sa šťastne opájajú.
Ale tieto zástupy veriacich idú nesprávne. Žijú šťastne v blude, ktorý si sami vytvorili. Nevedomky sa tak zaraďujú k tým farizejom, ktorí prinášajú svoje malé obete so skutočným, ale nesprávnym pocitom vďaky: Pane, ďakujem Ti, že nie som ako tí druhí. To sa síce nevyslovuje, ani sa v skutočnosti na to nemyslí, ale povznášajúci pocit vo vnútri nie je ničím iným ako takouto nevedomou modlitbou vďaky, ktorú už aj Kristus označil ako nesprávnu.
Toto vnútorné povznesenie nie je v takých prípadoch nič iné ako prejav sebauspokojenia, vyvolaného modlitbou, alebo úmyselne dobre chcenými myšlienkami. Tí, ktorí sa vydávajú za pokorných, väčšinou sú ďaleko od toho, aby boli skutočne pokorní! Často to vyžaduje aj premáhanie hovoriť s takými veriacimi. Nikdy nedosiahnu v takom rozpoložení mysle tej blaženosti, o ktorej sa mylne domnievajú, že ju už majú zaistenú! Radšej nech hľadia na to, aby snáď celkom nezahynuli vo svojej duchovnej pýche, ktorú považujú za pokoru.
Mnohým, doteraz ešte neveriacim, bude ľahšie vojsť do kráľovstva Božieho, ako všetkým tým zástupom s ich predstieranou pokorou. Oni predstupujú pred Boha nie s jednoduchou prosbou, ale s nepriamou požiadavkou, aby ich odmenil za ich modlitby a zbožné slová. Ich prosby sú požiadavky, ich správanie pokrytectvo. Budú odviati od Jeho tváre ako prázdne plevy. Dostane sa im odmeny, určite, ale ináč, ako si oni myslia. Už na zemi sa nadostač nasýtili vo vedomí vlastnej hodnoty.
Pocit blaha zanikne čoskoro pri prestupe do jemnohmotného sveta, kde náhle vystúpi vnútorné cítenie, na zemi sotva tušené, zatiaľ čo prevažne len myšlienkami vzbudzovaný pocit vyjde navnivoč.
To vnútorné, tiché, takzvané pokorné očakávanie lepšieho nie je v skutočnosti ničím iným ako požiadavkou, aj keď sa to vyjadruje čo ako peknými slovami.
Každá požiadavka je však spupnosť. Len Boh má právo požadovať! Ani Kristus neprišiel k ľuďom so svojím posolstvom s prosbou, ale s výstrahou a požiadavkou. Vysvetľoval síce všetko o Pravde, ale nestaval pred oči poslucháčov vábivé odmeny, aby ich tak povzbudil stať sa lepšími. Vážne hľadajúcim prikazoval pokojne a prísne: Choďte a konajte podľa toho!
S požiadavkou stojí Boh pred ľudstvom, nie však s vábením a prosením, ani so žiaľom a smútkom. Ponechá pokojne všetkých zlých a dokonca i všetkých váhajúcich temnu, aby usilujúci nahor neboli viac ohrozovaní útokmi a tí ostatní, aby dôkladne prežili všetko, čo považujú za správne, a tak spoznali svoj omyl!