OTČENÁŠ

Je len málo ľudí, ktorí sa snažia uvedomiť si, čo vlastne chcú, keď vyslovujú modlitbu „Otčenáš“. Ešte menej je tých, ktorí skutočne vedia, čo je zmyslom viet, ktoré pritom odriekavajú. Odriekava­nie je vari to jediné správne označenie úkonu, kto­rý človek v tomto prípade nazýva modlením.

Kto sa v tom prísne skúma, musí to priznať, inak vydáva svedectvo o tom, že celý svoj život prežíva rovnakým spôsobom … povrchne a že hlbokej myšlienky schopný nie je, ani nikdy nebol. Je dosť takých ľudí na tejto zemi, ktorí sami seba síce berú vážne, ale iní ich ani pri najlepšej vôli vážne brať nemôžu.

Práve začiatok tejto modlitby sa už odjakživa cítil nesprávne, aj keď rozličnými spôsobmi. Ľu­dia, ktorí sa snažia brať túto modlitbu vážne, teda pristupujú k nej s istou dobrou vôľou, cítia, ako v nich po prvých slovách alebo pri nich stúpa aký­si pocit bezpečia, duševného upokojenia! A tento pocit u nich prevláda ešte i niekoľko sekúnd po modlení.

To vysvetľuje dve veci: Po prvé, že modliaci sa vydrží zachovať si vážnosť len počas prvých slov, ktoré v ňom vyvolajú tento pocit; a po druhé, že práve vyvolanie tohto pocitu dokazuje, ako ďaleko je od pochopenia toho, čo tým hovorí!

Jasne ukazuje svoju neschopnosť vytrvať v hlbšom myslení, alebo aj svoju povrchnosť; lebo ináč by musel pri ďalších slovách ihneď vzniknúť zase iný pocit, zodpovedajúci zmenenému obsahu slov, len čo v ňom tieto slová skutočne ožijú.

Takže v človeku zostáva len to, čo prebudili prvé slová. Ak by však pochopil správny zmysel a pravý význam slov, tak tie by v ňom museli vy­volať celkom iné cítenie než pocit príjemného bez­pečia.

Namyslenejší ľudia zase vidia v slove „Otec“ potvrdenie toho, že pochádzajú priamo od Boha, a že sa teda pri správnom vývoji napokon sami stanú božskými, ale už teraz bezpodmienečne nosia v se­be božské. A tak medzi ľuďmi jestvuje ešte veľa omylov, pokiaľ ide o túto vetu.

Väčšina ju však považuje v modlitbe jednoducho za oslovenie, zvolanie! Pritom potrebujú myslieť najmenej. A podľa toho sa aj bezmyšlienkovite odriekava, hoci práve v oslovení Boha by mala spočívať celá vrúcnosť, akej ľudská duša vôbec môže byť schopná.

Ale to všetko táto prvá veta nemá vyjadrovať, nemá tým byť, lež Syn Boží vložil do voľby slov zároveň vysvetlenie alebo náznak, akým spôsobom má ľudská duša prikročiť k modlitbe, ako smie a musí predstúpiť pred svojho Boha, ak má byť jej modlitba vypočutá. Presne hovorí, v akom rozpo­ložení musí byť v tom okamihu, v akom stave má byť jej čistý cit, keď chce svoje prosby položiť k stupňom Božieho trónu.

Tak sa celá modlitba delí na tri časti. Prvá časť je úplným sebaodovzdaním, zverením sa duše svojmu Bohu. Rozprestrie sa pred ním, obrazne povedané, roztvorená, a skôr než príde so svojou prosbou, predloží najskôr dôkaz svojej vlastnej schopnosti čistého chcenia.

Syn Boží tým chce vysvetliť, aké cítenie smie jedine tvoriť základ pre priblíženie sa k Bohu! Znie to preto ako veľký, posvätný sľub, ak na začiatku stoja slová: „OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH!“

Uvážte, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Ináč by totiž nejestvovala ďakovná modlitba, ktorá neobsahuje prosbu. Modliť sa neznamená prosiť. Už v tom bol „Otčenáš“ doposiaľ stále nesprávne chápaný, z neblahého zvyku človeka nepredstupo­vať pred Boha nikdy, ak od neho súčasne niečo neočakáva, či dokonca nepožaduje; lebo v očakávaní spočíva požiadavka. A človek pritom skutoč­ne vždy niečo očakáva, to nemôže poprieť! Aj keď je to, približne povedané, len hmlistý pocit, že raz sa mu dostane miesta v nebi.

Jasavú vďaku v radostnom vychutnávaní vedomého bytia, ktoré mu bolo poskytnuté v Bohom chcenom alebo Bohom právom očakávanom spolupôsobení vo veľkom stvorení pre blaho svojho okolia, človek nepozná! Ani len netuší, že práve to a ib a to skrýva v sebe jeho skutočne vlastné blaho i jeho pokrok, jeho vzostup.

Na takomto Bohom chcenom základe popravde stojí modlitba „Otčenáš“! Ináč by ju Syn Boží, kto­rý chcel len blaho ľudí, spočívajúce jedine v správ­nom dodržiavaní a spĺňaní Božej vôle, vôbec ne­mohol dať!

Modlitba, ktorú dal, teda vonkoncom nie je modlitbou prosebnou, ale je to veľký, všeobsiahly slávnostný sľub človeka, ktorý sa tým svojmu Bohu kladie k nohám! Ježiš ju dal svojim učeníkom, kto­rí boli vtedy odhodlaní žiť v čistom uctievaní Boha, slúžiť Bohu svojím životom vo stvorení a v tejto službe ctiť jeho svätú vôľu!

Človek by si mal dobre a starostlivo rozmyslieť, či sa smie odvážiť túto modlitbu vôbec používať a vyslovovať ju, mal by sa vážne skúmať, či sa az­da pri jej používaní nepokúša svojho Boha okla­mať!

Úvodné vety dostatočne zreteľne napomínajú, že každý jednotlivec sa má skúmať, či aj skutočne taký je, ako v modlitbe hovorí! Či sa s tým bez falše odváži predstúpiť pred Boží trón!

Ak však v sebe prežijete prvé tri vety modlitby, tak vás povedú pred stupne Božieho trónu. Sú ces­tou k nemu, ak ich duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Táto však určite! Ak však tieto vety nepre­žijete, nemôže tam dôjsť nijaká z vašich prosieb.

Má to byť pokorné, a predsa radostné zvolanie, keď sa odvážite povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach!“

V tomto zvolaní spočíva vaše úprimné ubezpečenie: „Dávam Ti, ó, Bože nado mnou všetky otcovské práva a chcem sa im detsky pokorne podrobiť! Tým uznávam aj Tvoju všemúdrosť, Bože, vo všetkom, čo prináša Tvoje určenie, a prosím, aby si so mnou zaobchádzal tak, ako má zaobchá­dzať otec so svojimi deťmi! Tu som, Pane, aby som Ťa počúval a aby som Ti bol detsky poslušný!“

Druhá veta: „POSVÄŤ SA MENO TVOJE!“

Toto je uistenie modliacej sa duše, aké vážne je pre ňu všetko, čo sa odvažuje Bohu povedať. Že pri každom slove a pri každej myšlienke je plná citu a že Božie meno svojou povrchnosťou nezne­užíva! Pretože meno Božie jej je na to príliš sväté!

Uvedomte si, vy, ktorí sa modlíte, čo tým sľubujete! Ak chcete byť voči sebe celkom úprimní, po­tom musíte uznať, že vy, ľudia, ste doteraz práve týmto klamali Bohu do tváre. Pretože pri modlitbe ste neboli nikdy takí vážni, ako to Syn Boží týmito slovami stanovil za predpoklad a podmienku!

Tretia veta: „PRÍĎ KRÁĽOVSTVO TVOJE!“ opäť nie je žiadnou prosbou, ale iba ďalším sľubom! Je to prejav odhodlania ľudskej duše, aby to na zemi bolo jej pričinením také, aké je to v Božom kráľov­stve!

Preto tie slová: „Príď kráľovstvo Tvoje!“ To znamená: my ľudia to chceme aj tu na zemi priviesť tak ďaleko, aby sa Tvoje dokonalé kráľovstvo mohlo rozprestierať až sem! Pôdu máme pripraviť tak, aby všetko žilo len v Tvojej svätej vôli, aby sa teda dokonale plnili Tvoje zákony stvorenia. Aby to bolo tak ako v Tvojom kráľovstve, duchovnej ríši, kde sídlia zrelí a od všetkej viny a ťarchy oslo­bodení duchovia, ktorí žijú slúžiac len vôli Božej. Pretože dobro vzniká len jej bezvýhradným plne­ním, vďaka dokonalosti v nej spočívajúcej. Je to teda ubezpečenie, že človek sa chce stať takým, aby sa aj zem prostredníctvom ľudskej duše stala kráľovstvom, kde sa plní Božia vôľa!

Toto ubezpečenie je nasledujúcou vetou ešte umocnené: „BUĎ VÔĽA TVOJA AKO V NEBI TAK I NA ZEMI!“

To nie je len vyznanie ochoty celkom sa vpraviť do božskej vôle, ale spočíva v tom aj sľub starať sa o túto vôľu a so všetkou horlivosťou sa usilovať o spoznanie tejto vôle. Toto úsilie musí teda predchádzať vpraveniu sa do tejto vôle; lebo pokiaľ ju človek správne nepozná, nedokáže sa svojím cítením, myslením, hovorením a konaním podľa nej ani riadiť!

Aká nesmierna, trestuhodná ľahkomyseľnosť je to od každého človeka, keď znovu a znovu takto ubezpečuje svojho Boha, zatiaľ čo v skutočnosti sa vôbec nestará o to, ako sa prejavuje Božia vôľa, ktorá je pevne zakotvená vo stvorení. Človek pred­sa klame každým slovom modlitby, keď sa ju od­važuje vyslovovať! Stojí tak pred Bohom ako po­krytec! Na staré viny hromadí stále nové a napo­kon sa cíti ešte poľutovaniahodným, keď sa musí na onom svete pod týmto bremenom jemnohmotne zrútiť.

Až keď tieto vety ľudská duša ako prvú podmien­ku skutočne splnila, môže potom hovoriť ďalej:

„CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ DAJ NÁM DNES!“

To znamená toľko ako: „Keď som splnil to, čo som sľuboval, potom nechaj na mojom pozem­skom pôsobení spočinúť Tvoje požehnanie, aby mi pri obstarávaní mojich hrubohmotných potrieb ostávalo vždy času môcť žiť podľa Tvojej vôle!“

„A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY, AKO I MY ODPÚŠŤAME NA­ŠIM VINNÍKOM!“

V tom spočíva vedenie o nepodplatiteľnom, spravodlivom zvratnom pôsobení duchovných zákonov ktorým sa prejavuje vôľa Božia. Zároveň je to aj prejav uistenia o úplnej dôvere v ne; lebo prosba o odpustenie, teda o uvoľnenie z viny je podmienečne založená na predchádzajúcom splne­ní ľudskou dušou, ktorá predtým sama odpustila všetku krivdu, ktorú na nej blížni spáchali.

Kto je však toho schopný, kto svojim blížnym už všetko odpustil, ten je tiež v sebe natoľko očistený, že sám sa úmyselne nikdy nedopustí bezprávia! Tým je aj pred Bohom zbavený všetkej viny, preto­že tam sa za bezprávie pokladá len všetko to, čo sa konalo so zlovoľným úmyslom. Iba tým sa to stáva bezprávím. V tom spočíva veľký rozdiel v po­rovnaní so všetkými toho času jestvujúcimi ľudský­mi zákonmi a pozemskými názormi.

Tým je teda aj v tejto vete základom opäť prí­sľub každej po Svetle túžiacej duše voči svojmu Bohu, prejav jej opravdivého chcenia, na splnenie ktorého dúfa v modlitbe dostať pomocou zahĺbe­nia a uvedomenia si seba samej silu. Tejto sily sa jej pri správnom postoji podľa zákona zvratného pôsobenia aj dostane.

„A NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA!“

Je to nesprávna predstava, ak človek z týchto slov chce vyčítať, že ho Boh pokúša. Boh nikoho nepokúša! V tomto prípade ide len o chybné poda­nie, ktoré nevhodným spôsobom zvolilo toto slovo pokušenie. Vo svojom pravom význame sa má zaradiť do pojmov ako zablúdenie, poblúdenie, teda nesprávne napredovať, nesprávne hľadať na ceste k Svetlu.

Znamená to toľko ako: „Nenechaj nás nastúpiť nesprávnou cestou, nedopusť, aby sme hľadali nesprávne, nenechaj nás strácať čas premárňovať ho, plytvať ním! Ale zabráň nám v tom, ak je to potreb­né, i násilím, aj keď nás taká nevyhnutnosť musí zasiahnuť ako utrpenie a bolesť!“

Tento zmysel musí človek vycítiť už aj z nasledujúcej, a to aj podľa doslovného znenia priamo nad­väzujúcej časti vety: „ALE ZBAV NÁS OD ZLÉHO!“

To „ale“ poukazuje dostatočne zreteľne na spolupatričnosť. Zmysel je totožný so slovami: „Nechaj nás spoznať zlo za každú cenu, aj za cenu utrpe­nia. Svojím zvratným pôsobením nás učiň toho schopnými pri každej chybe.“ V poznaní spočíva i spása, pre tých, ktorí majú dobrú vôľu!

Tým sa končí druhá časť, rozhovor s Bohom. Tretia časť tvorí záver: „LEBO TVOJE JE KRÁĽOVSTVO I MOC I SLÁVA NAVEKY! AMEN!“

Je to ako jasavé vyznanie, že sa duša cíti byť pod ochranou všemohúcnosti Boha, keď splnila všetko to, čo mu kladie v modlitbe k jeho nohám ako sľub! –

Táto modlitba, daná Synom Božím, má teda dve časti. Úvodné priblíženie sa k Bohu a rozhovor. Napokon k tomu Luther pripojil jasavé vyznanie, že vieme o pomoci, ktorej sa nám dostane pre všetko, čo rozhovor obsahuje, a že dostaneme silu na splnenie toho, čo duša svojmu Bohu sľúbila.

A splnenie musí potom dušu vyniesť nahor, do kráľovstva Božieho, do krajiny večnej radosti a Svetla!

Tým sa Otčenáš stáva, ak sa skutočne prežije, oporou a pútnickou palicou pre vzostup do du­chovnej ríše!

Človek nemá zabúdať, že v modlitbe má vlastne len získať silu, aby sám mohol uskutočniť to, o čo prosí! Tak sa má modliť! A to je aj obsahom mod­litby, ktorú dal Syn Boží učeníkom!