Svet! Keď človek používa toto slovo, často ho vyslovuje bezmyšlienkovite bez toho, žeby si urobil obraz, aký vlastne je tento ním menovaný svet.
Mnohí však, ktorí sa snažia predstaviť si pritom niečo určitého, vidia v duchu nesčíselné svetové telesá najrôznejšej podstaty a veľkosti, usporiadané do slnečných sústav, krúžiť vesmírom svojimi dráhami. Vedia, že čím presnejšie a výkonnejšie prístroje sa vyrábajú, tým je možné vidieť vždy viac nových svetových telies. Priemerný človek sa potom uspokojí s výrazom nekonečnosť, čím u neho vznikne omyl nesprávnej predstavy.
Svet nie je nekonečný. Je hmotným stvorením, teda dielo Stvoriteľa. Toto dielo stojí ako každé iné dielo vedľa Stvoriteľa a ako také je ohraničené.
Takzvaní pokročilí sú často pyšní na svoje poznanie, že Boh jestvuje v celom stvorení, v každej kvetinke, v každom kameni, že hybné prírodné sily sú Bohom, teda že On je všetko to neprebádateľné, čo sa dá vycítiť, ale nie skutočne pochopiť. Trvale pôsobiaca Prasila, večne sám seba obnovujúci zdroj sily, bezbytostné Prasvetlo. Namýšľajú si, že sú náramne pokročilí vo vedomí, že Boha nachádzajú všade, všade sa s Ním stretávajú ako s hybnou silou, ktorá preniká všetkým a neustále pôsobí k dokonalosti ako k jedinému cieľu vývoja.
To je však správne len v určitom zmysle. V celom stvorení sa stretávame len s jeho vôľou, a tým s jeho Duchom, jeho silou. On sám stojí vysoko nad stvorením.
Hmotné stvorenie bolo už od začiatku viazané na nezmeniteľné zákony vzniku a rozkladu. Veď to, čo nazývame prírodnými zákonmi, je tvorivá Božia vôľa, ktorá vo svojom trvalom pôsobení svety tvorí a ruší ich. Táto tvorivá vôľa je jednotná v celom stvorení, ku ktorému patrí svet jemnohmotný i hrubohmotný ako jediný celok.
Bezpodmienečná a neposunuteľná jednotnosť prazákonov, teda Pravôľa prináša so sebou to, že sa aj v najmenšom deji na hrubohmotnej zemi všetko stále odohráva presne tak, ako sa to musí diať aj pri najmocnejších udalostiach celého stvorenia a ako aj pri samotnom tvorení.
Strohá forma Pravôle je prostá a jednoduchá. Nájdeme ju ľahko vo všetkom, len čo sme ju raz spoznali. Spletitosť a nepochopiteľnosť tak mnohých dejov spočíva len v mnohonásobnom zasahovaní obchádzok a vedľajších ciest, vytvorených rozličným chcením ľudí.
Dielo Božie, svet, je teda ako stvorenie podrobený vždy rovnakým a dokonalým božským zákonom, z ktorých tiež vznikol, a preto je ohraničený.
Umelec je napríklad tiež vo svojom diele, splýva s ním, a predsa stojí osobne vedľa neho. Dielo je ohraničené a pominuteľné, ale schopnosť umelcova preto ešte nie. Umelec, teda tvorca diela, môže zničiť svoje dielo, v ktorom spočíva jeho chcenie, bez toho, že by tým bol sám dotknutý. Napriek tomu zostane ešte vždy umelcom.
Umelca poznávame a nachádzame v jeho diele a stáva sa nám blízkym bez toho, že by sme ho potrebovali osobne vidieť. Máme jeho diela, v ktorých je jeho chcenie a pôsobí na nás, vychádza nám v ňom v ústrety, a predsa môže žiť sám pre seba ďaleko od nás.
Samostatne tvoriaci umelec a jeho dielo dávajú nám matný odlesk pomeru stvorenia ku Stvoriteľovi.
Večný a bez konca, teda nekonečný je len kolobeh stvorenia s trvalým vznikaním, zanikaním a znovuvytváraním.
V tomto dianí sa spĺňajú tiež všetky zjavenia a zasľúbenia. Nakoniec sa v ňom splní i posledný súd pre túto zem!
Posledný, to znamená konečný súd nadíde raz pre každé hmotné svetové teleso, ale to sa nedeje súčasne v celom stvorení.
Je to nutný dej v onej príslušnej časti stvorenia, ktorá vo svojom kolobehu dosiahne bod, na ktorom musí začať jej rozklad, aby sa na ďalšej ceste mohla znovu vytvárať.
Týmto večným kolobehom nie je mienený obeh Zeme a iných hviezd okolo ich sĺnc, ale veľký mocnejší kruh, v ktorom musia obiehať všetky slnečné sústavy, zatiaľ čo ešte vo svojom vnútri vykonávajú svoje vlastné pohyby.
Bod, v ktorom sa má začať rozklad každého svetového telesa, je presne stanovený, a to opäť na základe dôslednosti prírodných zákonov. Je to celkom presné miesto, na ktorom sa dej rozkladu musí začať vyvíjať bez ohľadu na stav dotyčného svetového telesa aj jeho obyvateľov.
Nezadržateľne ženie kolobeh každé svetové teleso k tomu, aby sa bez odkladu naplnila hodina rozkladu, ktorá, ako všetko vo stvorení je v skutočnosti len premenou, znamenajúcou príležitosť na ďalší vývoj. Potom je tu hodina buď – alebo pre každého človeka. Buď je vysoko povznesený k Svetlu, ak usiloval o duchovné, alebo zostane pripútaný na hmotnosť, na ktorej lipne, ak z presvedčenia považuje za cenné len hmotné.
V takom prípade nemôže sa v zákonitom dôsledku vlastného chcenia povzniesť nad hmotu a bude s ňou potom na poslednom úseku cesty strhnutý do rozkladu. To je potom duchovná smrť! Znamená vymazanie z knihy života.
Tento inak celkom prirodzený dej býva označovaný aj ako večné zatratenie, pretože človek takto strhnutý do rozkladu musí prestať osobne jestvovať. To je to najstrašnejšie, čo sa môže človeku stať. Považuje sa za odhodený kameň, ktorý sa nehodí na duchovnú výstavbu, a preto musí byť rozomletý.
Toto odlúčenie ducha od hmoty, uskutočnené na základe celkom prirodzených dejov a zákonov je takzvaný posledný súd spojený s veľkými prevratmi a zmenami.
Že tento rozklad nenastane v jednom pozemskom dni, je zaiste pre každého ľahko pochopiteľné; veď vo svetovom dianí je tisíc rokov ako jeden deň.
My sme však uprostred začiatku tohto obdobia. Zem teraz prichádza k bodu, v ktorom sa odchýli od doterajšej dráhy, čo bude veľmi citeľné aj hrubohmotne. Potom nastane ostrejšie rozlišovanie medzi ľuďmi, ktoré bolo v poslednom čase už pripravené, ale zatiaľ sa prejavovalo iba v názoroch a presvedčeniach.
Každá hodina pozemského bytia je preto drahocennejšia, než kedykoľvek inokedy. Kto vážne hľadá a chce sa učiť, nech sa vytrhne s celým úsilím z nízkych myšlienok, ktoré ho pripútavajú na pozemské. Inak sa vydáva nebezpečenstvu, že zostane spútaný s hmotou a s ňou bude strhnutý do úplného rozkladu.
Tí však, ktorí usilujú k Svetlu, sú postupne uvoľňovaní od hmoty a budú povznesení do vlasti všetkého duchovného.
Potom je konečne dovŕšené rozštiepenie medzi Svetlom a temnom a súd je dokonaný.
Svet, teda celé stvorenie nie je pritom zničené. Svetové telesá sú do rozkladného procesu vtiahnuté až vtedy, keď ich kolobeh dospeje k bodu, na ktorom má začať pre ne rozklad po predchádzajúcom triedení.
To sa uskutoční prirodzeným účinkom božských zákonov, ktoré od prapočiatku spočívajú vo stvorení, stvorenie samo spôsobili a dnes aj v budúcnosti dôsledne vykonávajú vôľu Stvoriteľa. Vo večnom kolobehu je to trvalé tvorenie, rozsievanie, dozrievanie, žatva a rozplynutie, aby zmenou spojenia, čerstvo posilnené vznikali opäť nové formy,
ktoré idú v ústrety nasledujúcemu kolobehu.
Pri tomto kolobehu stvorenia môžeme si predstaviť ohromný lievik alebo ohromnú dutinu, z ktorej v nezadržateľnom prúde trvalo vytryskujú prasemená a v krúživých pohyboch spejú v ústrety novým väzbám a vývoju. Presne tak, ako to veda už pozná a správne zaznamenala.
Trením a zhusťovaním sa vytvárajú husté hmloviny a z týchto zase svetové telesá, ktoré sa pôsobením neochvejných zákonov zoskupujú v úplnej dôslednosti do slnečných sústav a krúžiac v sebe zoskupené nutne sledujú veľký kolobeh, ktorý je večný.
Ako v dianí, viditeľnom pozemskému oku, nasleduje pri rastlinných, zvieracích a ľudských telách vytváranie zo semena, formovanie, dozrievanie a žatva alebo rozpad, prinášajúci so sebou premenu a rozklad pre ďalší vývoj, práve tak je to i vo veľkom svetovom dianí. Hrubohmotne viditeľné svetové telesá, obklopené omnoho väčším, pozemskému oku neviditeľným jemnohmotným okolím, sú vo svojom večnom kolobehu podrobené rovnakému dianiu, pretože v nich vládnu tie isté zákony.
Existenciu prasemena nemôže poprieť ani ten najfanatickejší pochybovač, a predsa toto semeno nemôže uzrieť ani jedno pozemské oko, pretože je z inej látky, je z oného sveta. Môžeme ho pokojne nazvať jemnohmotným.
Nie je tiež ťažko pochopiteľné, že svet, ktorý sa z toho vytvoril najskôr, je prirodzene rovnako jemnohmotný a pozemským okom nerozoznateľný. Len neskoršie z neho vzniknutá najhrubšia zrazenina vytvára postupne v závislosti od sveta jemnohmotného svet hrubohmotný s hrubohmotnými telesami a až to je možné pozorovať od najmenších začiatkov pozemskými očami a ich všetkými hrubohmotnými pomôckami.
Inak to nie je ani s obalom vlastného človeka v jeho duchovnej podstate, o čom ešte prehovorím. Pri jeho putovaniach rozličnými svetmi musí byť jeho rúcho, plášť, škrupina, telo alebo nástroj, nezáleží ako sa pomenuje tento obal, rovnakého druhu látky ako súčasné okolie, do ktorého vstupuje. Obal mu poslúži ako ochrana a potrebná pomôcka, ak chce mať možnosť priamo a účinne pôsobiť v príslušnom okolí.
Pretože ak je hrubohmotný svet závislý na svete jemnohmotnom, tak z toho vyplýva, že všetko dianie vo svete hrubohmotnom pôsobí spätne na svet jemnohmotný.
Toto veľké jemnohmotné okolie bolo taktiež stvorené z prasemena, obieha vo večnom kolobehu spolu s hrubohmotnosťou a nakoniec sa spolu s ňou vženie a vstrebe do zadnej časti už zmienenej obrovskej lievikovitej dutiny, kde nastane rozklad, aby na druhej strane vyšlo zase ako prasemeno na nový kolobeh.
Ako pri činnosti srdca a krvného obehu v tele, tak je lievikovitá dutina akoby srdcom hmotného stvorenia. Rozkladný proces postihuje teda celé stvorenie, aj jeho jemnohmotnú časť, pretože všetko hmotné sa opäť rozplynie v prasemeno, aby sa znovu vytvorilo. Nikde pritom niet ľubovôle, ale všetko sa vyvíja zo samozrejmej dôslednosti prazákonov, ktoré nepripúšťajú inú cestu.
V určitom bode veľkého kolobehu prichádza preto pre všetko stvorené, hrubohmotne alebo jemnohmotne, okamih, keď sa rozkladný proces zo stvoreného samovoľne pripraví a nakoniec prepukne.
Tento jemnohmotný svet je prechodným pobytom pozemsky zosnulých, je to takzvaný onen svet alebo záhrobie. Je úzko spojený so svetom hrubohmotným, ktorý k nemu patrí a tvorí s ním jediný celok. Vo chvíli odlúčenia vchádza človek so svojím jemnohmotným telom, ktoré nosí s telom hrubohmotným, do rovnorodo jemnohmotného okolia hrubohmotného sveta, zatiaľ čo svoje hrubohmotné telo zanecháva tu.
Tento jemnohmotný svet, záhrobie, ktoré patrí k stvoreniu, je podrobené rovnakým zákonom trvalého vývoja a rozkladu. Nástupom rozpadu začína sa teraz podobne opäť celkom prirodzenou cestou odlučovanie duchovného od hmotného. Podľa duchovného stavu človeka, ako v hrubohmotnom tak aj v jemnohmotnom svete, musí sa duchovný človek, to vlastné ja, pohybovať buď nahor, alebo zostať pripútaný na hmotu.
Vážna snaha po Pravde a Svetle a s tým spojená zmena učiní každého človeka duchovne čistejším a tým aj svetlejším, takže táto okolnosť bude ho prirodzene čoraz viac uvoľňovať od hrubej hmotnosti a úmerne jeho čistote a ľahkosti ho bude povznášať do výšky.
No ten, ktorý verí iba v hmotné, viaže sa na ňu svojím presvedčením a zostáva k nej pripútaný, takže nebude môcť byť povznesený nahor. Vlastným rozhodnutím každého jednotlivca nasleduje preto triedenie medzi tými, ktorí usilujú k Svetlu a tými, ktorí sú pútaní temnom, a to podľa platných prirodzených zákonov duchovnej tiaže.
Z toho je jasné, že aj pre vývojovú možnosť pozemsky zosnulých, v očistnom procese takzvaného záhrobia, nadíde raz skutočný koniec. Posledné rozhodnutie! Ľudia v obidvoch svetoch, buď sú tak ďaleko zušľachtení, že budú môcť byť pozdvihnutí k oblastiam Svetla, alebo zostanú podľa vlastného chcenia pútaní vo svojom nízkom správaní, a preto budú nakoniec zvrhnutí do večného zatratenia, to znamená, že budú s hmotnosťou, od ktorej sa nemôžu uvoľniť, strhnutí do rozkladu; tento bolestne pretrpia, a tak prestanú osobne existovať.
Budú ako plevy vo vetre rozviati, rozprášení, a tým vymazaní zo zlatej knihy života!
Tento takzvaný posledný súd, to znamená: konečný súd, je takisto dej, odohrávajúci sa celkom prirodzene účinkom zákonov udržujúcich stvorenie, a to tým spôsobom, že by to ani nemohlo byť inak. Človeku sa aj pri tomto dostane vždy len takého ovocia, aké sám chcel, aké si pritiahol svojím presvedčením.
Vedenie, že všetko, čo sa odohráva vo stvorení, prejavuje sa samočinne v najprísnejšej dôslednosti, že smery osudov ľudí sú vždy udávané len nimi samotnými, ich prianím a chcením, že Stvoriteľ nezasahuje skúmavo, aby odmeňoval alebo trestal, však nezmenšuje Stvoriteľovu veľkosť, ale môže dať podnet na to, aby sme si ho predstavovali ešte omnoho vznešenejším.
Veľkosť spočíva v dokonalosti jeho diela a tá núti hľadieť s úctou nahor. Veď v najväčšom, rovnako ako v najmenšom dianí, spočíva vždy bez rozdielu tá najväčšia láska a najnepodplatiteľnejšia spravodlivosť.
Veľký je aj človek ako taký, postavený do stvorenia, ako pán svojho vlastného osudu! Svojou vôľou sa môže pozdvihnúť z tohto diela a prispieť k jeho vyššiemu vývoju; ale môže ho tiež strhnúť dolu a zapliesť sa v ňom tak, že sa už neoslobodí a pôjde s ním v ústrety rozkladu, či už v hrubohmotnom alebo jemnohmotnom svete.
Vysloboďte sa preto zo všetkých pút nízkych pocitov; pretože je už najvyšší čas! Blíži sa hodina, keď lehota uplynie! Prebuďte v sebe túžbu po čistom, opravdivom, ušľachtilom! –
Vysoko nad večným kolobehom stvorenia vznáša sa uprostred ako koruna modrý ostrov, nivy blažených očistených duchov, ktorí už smú prebývať v oblastiach Svetla! Tento ostrov je od sveta oddelený. Preto ani nevykonáva kolobeh, no napriek svojej výške nad krúžiacim stvorením tvorí oporu a stred vychádzajúcich duchovných síl. Je to ostrov, na ktorého výšinách sa nachádza preslávené mesto zlatých ulíc. Tu už nič viac nepodlieha zmene. Netreba sa obávať nijakého posledného súdu. Tí, ktorí tam môžu prebývať, sú doma.
Ako posledný na samotnom vrchole tohto modrého ostrova stojí, neprístupný krokom nepovolaných … hrad Grálu, tak často spomínaný v básňach!
Obotkaný povesťami, ako túžba nesčíselných, stojí tam vo svetle najväčšej nádhery a skrýva svätú nádobu čistej lásky Všemohúceho, Grál!
Ako strážcovia sú ustanovení najčistejší z duchov. Sú to nositelia božskej lásky v jej najčistejšej forme, ktorá je však podstatne iná, ako si ju predstavujú ľudia na zemi, i napriek tomu, že ju prežívajú denne a každú hodinu.
Prostredníctvom zjavení zostupovala zvesť o hrade po mnohých stupňoch ďalekou cestou od modrého ostrova jemnohmotným svetom, až konečne prehĺbeným vnuknutím niekoľkých básnikov prenikla aj medzi ľudí na hrubohmotnej zemi. Zo stupňa na stupeň ďalej nadol podávaná skutočnosť utrpela pritom nechcene rôzne znetvorenia, takže posledné podanie mohlo byť len mnohonásobne skaleným odleskom, ktorý dal podnet na mnohé omyly.
Ak z niektorej časti veľkého stvorenia stúpajú vo veľkej tiesni bolestné a úpenlivé prosby k Stvoriteľovi, je vyslaný služobník tejto nádoby, aby ako nositeľ božskej lásky pomocne zasiahol do duchovnej núdze. Čo sa vznášalo v diele stvorenia len ako povesť a legenda, vstupuje potom živé do stvorenia!
Také vyslania sa však nestávajú často. Zakaždým sú sprevádzané ďalekosiahlymi zmenami a veľkými prevratmi. Takíto vyslanci prinášajú Svetlo a Pravdu zblúdilým, pokoj zúfajúcim. Svojím posolstvom podávajú ruku všetkým hľadajúcim, aby im dodali odvahy a novej sily a
previedli ich všetkou temnotou nahor k Svetlu.
Prichádzajú len pre tých, ktorí túžia po pomoci zo Svetla, ale nie pre posmievačov a pre tých, ktorí sa domnievajú, že oni sami sú spravodliví.